Parná železnica Watercress

Ostatný víkend sa jar na nás opäť usmievala a tak sme sa v nedeľu vybrali na výlet a cestovali sme v čase. Nie, nie, nemáme stroj času, ale vrátili sme sa do čias, kedy cestovanie vlakom zabezpečovali parné lokomotívy a vlaky mali istý štýl. Boli sme sa pozrieť a previezť na Watercress železnici. Je to stará železničná trať medzi Alresfordom a Altonom so zastávkami v Ropley a Medstead & Four Marks. Trať zachránili nadšenci a dobrovoľníci v roku 1973 a do roku 1985 sa im podarilo zohnať dostatok peňazí a otvoriť celý 16 km úsek na ktorom premávajú parné a staré dieselové vlaky.

Ian je veliký vlakový nadšenec a tak tento víkend celý naplánoval a ja som sa len pekne s ním zviezla a užila si to. Ja mám rada parné vlaky, on uprednostňuje dieselové, tak sme si každý našli to svoje. Celodenný lístok nám umožnil chodiť hore dole koľko sa nám chcelo a tak sme to aj patrične chceli využiť. Tá naša lokomotíva bola štýlovo čierna, dokonale naleštená (volalal sa SR „U“, trieda 2-6-0)....ale ako sa vraví, nie je všetko zlato čo sa blyští...a tak stará dáme niekde v polovici rozhodla, že má toho dosť a zostali sme asi na 20 minút stáť kým si to opäť rozmyslela.

Hoci je trať krátka, prechádza cez malebný anglický vidiek a pomalá jazda s upokojujúcim pravidelným klepotom kolies poskytuje dokonalé pozadie na vychutnanie si ho.

Dieselový vláčik sa podobal na staršiu verziu vlakov, ktoré premávajú medzi Hlohovcom a Leopoldovom, s tou výnimkou, že ste videli do „kabíny“ rušňovodiča a mali ste možnosť vidieť celú cestu tak ako ju vidí on (do času kým si vedľa neho sadla korpulentnejšia pani, ktorá zastrela dosť veľkú časť výhľadu). Srandou bolo, že ten náš vodič si priniesol so sebou obed a konzumoval ho počas jazdy. A, že čo mal dobrého? Hranolky.

 

Ian vymyslel veľmi dobrý časový plán ako najlepšie využiť náš lístok a zviesť sa viackrát. A tak sme sa v rozkošnej stanici Ropley rozhodli zmeniť dieslový stroj za parný...človek mieni, lokomotíva mení...parná dáma mala toho dosť a pôvodné 10-minútové meškanie sa predĺžilo na 2 hodiny. Hm, šanca nadávať, sťažovať sa a hromžiť. Ale to nie je v našej povahe. Šli sme sa opäť pozrieť do depa, kde sa ďalšie lokomotívy pripravovali na sobotňajšiu Slávnosť parných lokomotív, kúpili si viac čokolády a kávu (samozrejme čaj v mojom prípade) a užívali si jarné slnečné lúče. Nakoniec sme sa dozvedeli, že vlak zostal stáť v okolí predchádzajúcej stanice, ktorá je najvyššie položenou stanicou v južnom Anglicku a dostať sa do nej znamená prekonať poriadny vŕšok. Či zastala pod nim alebo za ním dodnes neviem, ale našťastie bola v depe naporúdzi stará dieselová lokomotíva, ktorá s radosťou pomohla.

Fotka prevzatá z
http://www.watercressline.co.uk/Events/58

Táto železnica musí mať veľmi dobrého manažéra. Samozrejme udržiavať toto všetko v chode stojí veľa peňazí, aj keď takmer celú operáciu riadia nadšenci a dobrovoľníci bez nároku na odmenu. A peniaze iba z bežných jázd (celodenný lístok dospelý 14 a deti 7, rodina 2+2 to má za 35 libier) by isto nestačili, tak pravidelne pripravujú špeciálne akcie ako napr. už spomínanú Slávnosť parných vlakov (na ktorú ich má prísť 8, ale my už máme iný program), v apríli príde deťmi milovaná lokomotíva Tomáš s priateľmi, v júni organizujú Vojnu na trati, špeciálne akcie na Deň matiek a otcov, pravidelne si možno v Pullmanových vozňoch prvej triedy (ktoré sú zaradené aj v Orient Expresse) objednať stôl na 3 až 5 chodový obed či večeru alebo je možné zažiť aj záhadnú vraždu vo vlaku.

Štýlový Pullmanov vozeň aj s prestretým tolom. 

Už sa teším kedy s Ianom navštívime najakú slovenskú parnú železnicu, snáď sa nám to podarí v lete, pretože v zime túto možnosť neponúkajú. Ale ešte predtým sa v máji chystáme na Slávnosť dieselových vlakov v mestečku Swanage.

Ako som toto písala, tak som úplne zabudla na to, že som si pod gril dala topeničky. Samozrejme mi totálne zhoreli na uhoľ...už nimi len podkúriť do kotla nejakej tej parnej lokomotívy.