utorok 17. apríla 2012

Burgundské dusené hovädzie

Môj chúďa opustený blog. Nie že by som stratila záujem, ale nejako času niet. A áno, priznávam, som  aj tak trochu lenivá. Ale stále dačo robíme, či už cez týždeň po práci alebo cez víkend. Nájsť nás doma je dosť ťažké.

Ale stále varím a skúšam nové recepty a sľubujem, že sa vrátim k písaniu.

Dnes nebudem písať o žiadnych zaujímavych veciach, ktoré sme robili alebo videli, jedine čo naozaj chcem povedať je veľké ĎAKUJEME mamine a ocinovi za ďalsí skvelý týždeň na Slovensku.

OK, recept s ktorým sa chcem podeliť je BEEF BOURUIGNON alebo burgundské dusené hovädzie. Je to tradičné francúzske jedlo, ktoré bolo pôvodne jedlom sedliakov, ale v dnešnej dobe je povýšené na klasiku, ktorú môžete násť aj v celkom dobrých reštauráciach. Je to však stále veľmi jednoduché a chutné jedlo a ja som ho vyskúšala nielen na mojom manželovi, ale aj mojich rodičoch a fakt, že sa páčilo aj môjmu ocinovi, ktorý nie je veľký fanúšikom noviniek v jeho jedálničku, ma donútil sa s ním podeliť. Existuje viacero receptov, ja som sa inšpirovala receptom z knihy Rodinné nedeľné obedy od Mary Berry. Recept je presne rozpísaný na gramy, ja som však nikdy nič nevážila, robila som to od oka.  Je to jedlo, ktoré sa skôr hodí na chladnejší deň. Dúfam, že vás neodradí pomene dlhý list surovín a proces výroby, ale sľubujem, že na papieri to vyzerá horšie ako to v skutočnosti je. Tak poďme na to:

Potrebujeme:
900 g hovädzieho mäsa
1 veľká cibuľu
2 strúčiky cesnaku
600 ml hovädzieho vývaru (dobré využitie hovädzieho vývaru z niektorej nedele)
40 g múky (ja používam plain flour, na Slovensku som používala myslím hladkú)
4 lyžice brandy (ked nemám ho vynechám, ale nikdy som necítila veliký rozdiel v chuti)
450ml červeného vína (samozrejme, keďže ide o burgundský recept, tak to by bolo najlepšie, ale akékoľvek dobré červené je dobré, teda keď nie je sladké. A ak si pamätáte, ja som už raz písala o rade, ktorú som dostala – nikdy nepoužívaj na varenie víno, ktoré by si nepila)
1 lyžička tymiánu
175 g šampiňónov
trochu masla
12 maliných cibuliek petrželová vňať

Víno nalejem do hrnca a na malom plameni ho zredukujem na polovicu, toto má pridať hlbšiu chuť hotovému jedlu. Mäso nakrájame na kocky, opečieme do hneda v panvici alebo v hrnci, ktorý spolu s pokrievkou môžu ísť potom do rúry. Opečené mäso vyberieme a postup zopakujeme, tentov krát s cibuľou, cesnakou a slaninkou nakrjánou na malé kúsky, nič nemusíme krájať na drobno. Keď nám suroviny začnú pomaly hnednúť, poprášime ich múkou a premiešame, zalejeme polovicou vývaru, brandy a zredukovaným vínom. Privedieme to do varu, dolejeme zvšok vývaru, vložime opečené mäso, osolíme, okoreníme, pridáme tymián. Po dôkladnom premiešaní zakryjeme pokrievkou a vložíme na 2 ½ hodiny do rúry predhiatej na 160 °C. Hríbiky opečieme na masle, asi 40 min pre dokončením pridáme do mäsa spolu s cibuľkami.. Podávame so zemiakom pečeným v šupke zemiakovým pyré alebo dobrou bagetou, mne osobne k tom napr. ryža nechutí.

Keďže ja často takto varím v rúre, mám ťažký liatinový hrniec, ktorý mi slúži výhradne na tieto účely,  mamina ma ručne robený hrniec od keramikára, ale misa z jánskeho skla tiež poslúži. Je však dôležité, aby pokrievka riadne sedela a voda sa zbytocne neodparovala.

Super, využila som cestu do národnej pamiatky, o chvíľu sme tam, tak je čas zaklapnúť laptop a večer keď sa vrátime to zavesím na blog.


utorok 17. januára 2012

Karamelizovana cibula alebo cibulova marmelada, ako chcete

Ja som ju prvykrat jedla na svadbe ako predjedlo v auguste 2011 a od tej chvile som vedela, ze ju musim urobit doma.

Minulu sobotu ma Ian vzal na podpisovanie knihy anglickej kucharskej a cukrarskej legendy Mary Berry.  Je to velmi aktivna zena v pokrocilej sedemdesiatke, ktora napisala cez 40 knih o peceni a vareni, prvu 4 roky predtym ako som sa ja narodila. V sobotu som si kupila jej knihu “Kompletny nedelny obed”, v ktorej sa nachadzaju velmi klasicke recepty. Tri som uz vyskusala a mozem povedat, ze som bola velmi spokojna. A opat mi to vratilo chut do varenia a skusania novych receptov.

Kedze nemam vela casu (neprisiel mi jeden student na stretnutie, tak  predstieram, ze pisem spravu a preto pisem bez diakritiky, v praci ju naPC nemame) podelim sa dnes s vami o recept prave na karamelizovanu cibulu.

Potrebujeme:
2 lyzicky olivoveho oleja
3  velke cibule nakrajane na pasiky
1 polievkova lyzica hnedehoo cukru
1 polievkova lyzica balzamikoveho octu
Sol, korenie na dochutenie
Par listkov tymianu
Cibulu  nakrajame na pasiky a asi 5 minut ju opekame na  oleji na prudkom plameni. Potom stisime, pridame cukor, vodu, osolime a okorenime a pridame tymian (ja som davala suseny a bolo to OK). Ohen stisime a pomalicky dusime kym cibula zmakne.  Potom pridame balzamikovy ocot, a nechame varit na strednom ohni kym sa nam to vypari tekutina.
Podavat mozeme s pecenovou pastetou a opecenou bagetou (tak sme to mali na svadbe) alebo k steaku, opecenemu kuratu. Tiez sa moze davat ako podklad do roznych slanych kolacov a inych jedal.
Nam velmi chuti, dokonca tak velmi, ze som vcera nestihla ani foto urobitm tak davam foto z internetu.   

Foto prebrane z:
http://www.google.co.uk/imgres?q=caramelised+onions&hl=en&sa=X&biw=1280&bih=843&tbm=isch&prmd=
imvns&tbnid=gWa-pKXT20JAUM:&imgrefurl=http://eatblogsleep.com/%3Fp%3D159&docid=PW6w6fgP_
XyJ9M&imgurl=http://eatblogsleep.com/wp-content/uploads/2009/05/caramelised-onion.gif&w=620&h=413&ei=DF4VT_O_D8X28QOzlpXvAw&zoom=1&iact=rc&dur=110&sig=
106591864842382538978&page=1&tbnh=158&tbnw=229&start=0&ndsp=20&ved=1t:429,r:9,s:0&tx=121&ty=102


Snad sa mi podari dalsi prispevok napisat s mensim casovym odstupom ako teraz.

Prajem vam vsetkym krasny den,
Denisa


nedeľa 20. novembra 2011

Polievka z pečenej tekvice

Musím povedať, ž som veľmi príjemne prekvapená akú krásu jeseň máme. Je síce pravda, že nie je taká krásne farebná ako bola vlani, vlani bol nejaký zvláštny rok čo sa týka pomeru dažďa a slnka a to pomohlo tvorbe škrobu a tej krásnej farbe v listoch, ale tento rok sme mali zatiaľ oveľa viac slnečných víkendov ako by si človek  čo len dufal priať.

Máme za sebou zopár novembrových udalostí ako sú Halloween, Noc Guya Fawka a aj Deň prímeria. OK, ak sa chcete spýtať ako sme oslavovali Halloween, tak vás sklamem. Ani jeden z nás tento sviatok neuznáva. Ja nemám dôvod, Ian tiež vraví, že je to americký nonsense a keďže je to v čase mojich menín, tak mi väčšinou pripraví nejaké prekvapenie a vezme ma niekde preč na víkend. Tento raz to bolo Devon a aj keď počasie bolo trošku na figu, aj tak sme si to tam veľmi užili. Bola to moja prvá návšteva tejto časti krajiny a veľmi, ale veľmi mi učarovala a isto sa tam budúci rok vrátime.
Noc Guya Fawka sa oslavuje 5. novembra a je to na počest už v názve spomínanej osoby, ktorá sa v roku 1605 snažila vyhodiť do povetria britsku Snemovnu Lordov, teda vlastne sa oslavuje fakt, že kráľ prežil a nie samotný Guy.. Samozrejme tento pokus bol odhalený a chlapcovi bol udelený trest smrti a to isto nie injekciou, ale nejakým strašným spôsobom. V tento deň sa zapaľujú vatry, v ktorých sa páli figurína Guya Fawka a konajú sa ohňostroje, aj my sme sa boli na jeden pozrieť.
A Deň prímeria sa oslavuje 11.11 o 11-tej hodine dvojminútovým tichom a kladením vencov v nedelu. Je to oslava všetkých tých, ktorí bojovali vo vojnách. To je dôvod, prečo možno v telke vidíte ľudí nosiť červené maky na sakách. Výťažok z ich predaja ide na charitu pre veteránov a ich rodiny.

Dnes chcem napísať recept na polievku – áno, opäť polievka a tento raz tekvicová. Tekvica je teraz v sezóne, tak je pomerne lacná a okrem toho ja verím, že zelenina je najlepšia vtedy keď je v sezóne. Ja som však nepoužila klasickú oranžovú tekvicu, ktorá sa vyrezáva na Halloween, ale som použila butternut squash. Je to druh tekvice fľaškovitého tvaru s oranžovou dužinou a malými zrnkami. Je krásne voňavá, mne pripomína žltý melón. Ale jedla som ju už u švagrovcov aj z normálnej žltej tekvice a bola rovnako výborná.
Naozaj neviemako sa vola tento druh tekvice v slovencine,
ale polievka je dobra aj z normalne tekvice

Potrebujeme:
1 tekvicu
1-2 mrkvy
1 malú cibuľku
1 väčší zemiak
zeleninový alebo kurací vývar
asi 50 ml smotany (podľa chuti)
soľ
mletú rascu
trošku škorice (nemusí byť)

Ja som ošúpala tekvicu a mrkvu, nakrájala na väčšie kocky, pokvapkala olivovým olejom a trošinkou škorice, dala do mäkka upiecť do rúry (v ktorej som aj tak mal zemiaky na večeru). Podľa mňa je oveľa sladšia keď sa upečie, ale kľudne ju môžete do hrnca dať aj surovú. Keď bola upečená, spenila som na drobno nakrájanú cibuľu, cesnak a zemiaky, osolila, zaliala vývarom a takmer do mäkka uvarila, pridala zeleninu z pekáča, uvarila do mäkka a všetko to rozmixovala. Pridala som smotanu, povarila, dala mletú rascu (pôvodne tam mal ísť muškátový oriešok, ale nám tam veľmi nechutil). Podávala som s opečenou šunkou, petržlenovou vňaťou a bagetou.

Ja viem, že je veľmi podobná predchádzajúcej polievke, ale to je spôsob akým sa polievky tu varia, iba sa vyberajú iné ingrediencie.



utorok 25. októbra 2011

Dve variacie porovo-zemiakovej polievky

Prisla jesen, s nou chladne dni a ten spravny cas zacat varit polievky.

Ja sa musim priznat, ze som polievkova a mozem ich jest v ktoromkolvek rocnom obdobi a case. Moj manzel je presny opak a polievky su pre neho iba zalezitostou zimy a jesene. Tak konecne nastal ten pravy cas.
Jednoznacne cislom jedna pre mna je, a asi aj vzdy bude, nedelna masova alebo slepacia polievka s domacimi rezancami a so zeleninou, najma karfiolom, to je moje.

V Anglicku sa polievky varia trosku inac, nejedia vela vyvarov, taka nedelna polievka je pre nich skor vodova, pretoze oni takmer vsetky polievky mixuju. Mne je to v podstate jedno, ved nie je problem uvarit polievku, odobrat z nej a potom zvysok pre Iana rozmixovat.

Jednoznacne k najoblubenejsim polievkam u mna patri, ako uz asi viete podla nazvu, porovo-zemiakova polievka.  Moja prva spomienka na jej konzumaciu vedie do Skotska vo februari 2010 - do mestecka Beauly v Skotsku. V jeden krasny slnecny, ale riadne chladny den sme boli v galerii, ktora mala nielen vela peknych veci,ale aj roztomilu kaviaren, v ktorej na obed mali ako polievku dna.....ano, uhadli ste....porkovo-zemiakovu. Ked mi to priniesli a uvidela som hustu masu neurcitej farby v mojej miske, v duchu som dakovala za tu bagetu na okraji taniera, lebo som myslela, ze by som inak zostala hladna. Ale hned prva lyzica v mojich ustach mi pripomenula, ze nemame hned sudit podla toho ako daco/dakto vyzera. Musim sa priznat, ze som si tuto polievku zamilovala pri prvom suste. Dokazom toho, ze je tu velmi oblubena je aj fakt, ze existuje webova stranka, ktora sa venuje vylucne tomuto pokrmu. Pozriet si ju mozete kliknutim prave tu, ale upozornujem vas, ze je v anglictine.

Okrem toho, ze je toto jedlo velmi chutne a dobre zasyti, je aj velmi lacne.

Potrebujeme na asi 4 stedre porcie:
2 ks poru
4-5 normalne velkych zemiakov
1 mensiu cibulu
1 vacsi strucik cesnaku
trosku oleja
kuraci alebo zeleninovy vyvar
asi 4-5 lyzic smotany

Nakrajanu cibulu podusime na troske oleja alebo masla, pridame nakrajany cesnak (ja ho neroztlacam, lebo tak je citit ovela viac, nie je taky jemny), por a zemiaky a vsetko trosku oprazime. Zalejeme vyvarom - ja mam vacsinou urobeny domaci kuraci vyvar, ale kludne mozete pouzit aj ten z kocky. Ososlime, ale davame pozor, najma ak mame slany vyvar a mozeme okorenit, samozrejme nemusime. Varime na malom ohni do makka.

Ak nemate radi mixovane polievky, mozete podavat takto, len v tom pripade si musite trosku davat pozor ked krajate zeleninu, aby to trosku vyzeralo. Chuti aj takto velmi dobre.

Ak ju vsak chcete vyskusat tak ako sa jedava tu, tak ju rozmixujte a pridajte smotanu, prehrejte ju opat na malom ohni a podavajte. Pripadne dosolte, pretoze smotana trosku stiahne chut. Mozete ju podavat s petrzlenovou vnatkou, opecenou slaninkou, sunkou alebo klobasou a opecenym chlebom alebo bagetou. Zalezi  len na vas ako ste hladni alebo ci ju mate ako hlavne jedlo alebo predjedlo.

Ja ju robievam oboma sposobmi, vacsinou ju mame ako hlavne jedlo, tak ju jedavame s maslovou bagetou alebo toastom. Polievka krasne voni uz ked sa vari a ja sa nikdy neviem dockat kedy uz bude konecne hotova. Nebojte sa dat vela porku, hoci sa vam bude zdat, ze je ho vela, ale ak ho nebude dost, nebudete tam mat jeho lahodnu chut.

Fotka nerozmixovanej polievky nevysla velmi dobre, tato mixovana je podavana
 s opecenym porom, sunkou a koriandrovou vnatou. 

Ak sa ju rozhonete vyskusat, budem rada ak mi date vediet ci chutila.

sobota 8. októbra 2011

BRAVCOVE MEDAJLONKY S OMACKOU Z CERESNI A CERVENEHO VINA

Mozno ste si uz niektori mysleli, ze som s blogom sekla uplne a nadobro. Nie, nebojte sa - alebo v pripade neprajnikov, neteste sa.

Okrem ospravedlnenia sa za dlhu odmlku vam dlhujem este jedno ospravedlnenie - a to za to, ze budem pisat bez diakritiky. Ako ste si mohli vsimnut, doteraz som ju pouzivala, ale momentalne sa mi naozaj neda. Nase technicke vybavenie islo dole vodou. Moj netbook mi uplne odisiel a pocitac nam poskodil virus a tak sa nam teraz neda nic stiahnut a slovenska klavesnica mi zmizla. Takze ak chcem pisat, musim zabudnut na mile dlzne a makkcene a pod veci.

Recept s ktorym sa chcem podelit nie je moj, ale mojho manzela. Vcera som mala dlhy den v praci a tak som mu navarila den dopredu, aby si veceru iba ohrial. On ma vsak velmi prekvapil a na oplatku mi navaril  cerstvu veceru sam.  A okrem toho som prisla domov a vsetko bolo upratane, vyzehlene, kvety vo vaze, sviecky na stole....

Svoju obedov prestavku venoval nielen planovaniu jedla, ale aj nakupu vsetkych potrebnych surovin. A musim povedat, ze ma tak milo prekvapil, pretoze som prisla domov o pol desiatej a vela energie vo mne uz nebolo.

Takze co varil? Tak ako ste citali v nazve blogu. Medajlonky z bravcoveho masa s omackou z cerveneho vina a ceresni, zemiakove pyre, parenu mrkvu a  zelenu sparglu.

Myslim, ze zvladnete navarit takmer vsetko bez receptu, tak napisem len ak robil omacku. Ako vravel, nanestastie nezohnal cerstve ceresne, tak kupil tzv. cierne ceresne (velmi velke a tmave) v konzerve, ktore varil na malom ohni v cervenom vine so salotkou a s troskou pomarancovej stavy a stavy z masa. Nechal vyredukovat asi na polovicu a osolil. Mne sa takto pacila, ale mozete zacat i tak, ze zacnete s velmi jemno nakrajanou salotkou, ktoru si osmazite a zalejete ju vinom, pridate ceresne....a dalej uz viete.


Mozno vas niekoho zaujima ako funguju veci v novej praci. Pre tych co nevedia co robim, tak pracujem ako TSA -teaching support assistant na strednej skole s "deckami" vo veku 16-19 rokov. Nebudem menovat nasu skolu, pretoze vsetka propagacia musi ist cez oddelenie marketingu :-). Skola ma asi 1300 studentov roznych vedomostnych urovni, povodu a materinskych jazykov, ktori studuju siroke spektrum predmetov v troch roznych urovniach. Kedze my poskytujeme podporu studentom s problemami ucenia a postihnutim, nedostaneme sa do vela tried na vysokej urovni. A tak vacsina tried do ktorych chodim je na najnizsej urovni a to urovni 1. Bohuzial ak clovek nema GCSE z anglictiny, tak musi studovat na urovni 1, takze mame napr. studenta, ktory je Poliak, je velmi sikovny, ale jeho anglictina je velmi slaba a tak robi kurzy, ktore su daleko pod jeho intelektualnu uroven a je tam s mnohymi lajdakmi a blbcami (nastastie mu dovolili robit matiku na urovni 3). 

A musim povedat, ze mi to riadne otvorilo oci. Tak naprilad taky predmet Manazment penazi. Je to sucast matematiky pre studentov na urovni 1. Tak na tomto predmete sa ucia vyplnat objednavky, faktury a ucia sa tam pocitac percenta, zlomky. Percenta sa ucia pocitac systemom 12% z 70 = 70/100x12 totizto samozrejme 70/100 s posunom desatinnej ciarky nezvladnu (dokonca sa to ucia inak, lebo podla ich systemu sa vlastne desatinna ciarka nikdy neposuva, ale posuvaju sa cisla).......ale ak sa im clovek snazi vsvetlit, ze 50% je polovica, tak to cislo 70 je treba vydelit 2, tak to nie, pocujem ako odpoved - Nie, miss, nemate pravdu, to je 70/100*50 a takto pocitaju aj 100% (70/100*100)..a musim povedat, ze tato trieda je kopec roboty, lebo tam mam 2 autistickych ziakov a 2 ludi, ktori takmer nevravia po anglicky. Ale napriek tomu, ze sa tam namakam, mam skvely pocit, pretoze viem, ze som pomohla a ich ucitelka ma nevie vynachvalit. Ani sa necudujuem, pretoze ona ma tak cas venovat sa tym trosku sikovnejsim. Zarazil ma vsak jej pristup - je tam jedno dievca, ktore nevravi anglicky, ovlada minimalne zaklady, takze slova ako zlava alebo DPH jej nevravia nic..a tak sa ja s nou trapim. Ucitelkin materinsky jazyk je taky isty ako rodny jazyk toho dievcata, ale povedala, ze jej bude prekladat iba ak jej za to zaplatia extra, pretoze to nema v zmluve. To ma dost sokovalo.......

Inak vyucovanie je dost ine ako na Slovensku. V kazdej triede mame dataprojektor a kazdy ucitel ma pocitac, pretoze musi robit prezenciu na PC. To sa vecer automaticky vyhodnocuje a rodicia ziakov, ktori neboli v skole dostanu sms ( velakrat uplne zbytocne, pretaoze im je to uplne jedno). Takto posielame ziakom spravy aj my, sms cez intranet, lebo ich nesmieme kontaktovat zo sukromnych mailov alebo telefonov. Mame velmi vela obmedzeni co sa tyka ziakov a ochrany dietata a zranitelnych mladych ludi...napr. nesmieme ist na studentsky zachod, hodi nase su v inej casti budovy, nesmieme mat s nimi ziaden spolocensky kontakt mimo skolu alebo byt v miestnosti zavreti sami  za zatvorenymi dverami - preto mame vsetku triedy presklene, aspon ciastocne. A kopec inych veci...
Mame velmi dobre urobeny intranet a vsetku info mame dostupne na dva kliky, od podrobnosti o ziakoch, chybajucich kolegoch, noviniek, decka tam maju takmer vsetky prezentacie, ulohy su tam...plan predmetu musi byt poriadne prepracovany, pretoze v septembri tam musia byt zavesene vsetky domace ulohy s datumom kedy musia byt odovzdane, taktiez su tam vypisane vsetky testy, ktore sa budu pocitat do zaverecneho hodnotenia....A teraz si viem predstavit ako by mi mnohi slovenski ucitelia povedali - to by sa u nas nedalo, oni su isto inak zaplateni...ano, su zaplateni inak, ale na tunajsie pomery je plat ucitela velmi priemerny, hoci zaraba neporovnatelne viac ako slovensky ucitel, ale zivotne naklady su neporovnatelne vysie..a napr. ucitelia u nas v skole ucia iba 15 hodin, ale kazda hodina ma 90 minut. A musime vsetci pravidelne skladat ucty nasim manazerom (napr. taky clovek ako predseda predmetovej komisie tu ma dost velke pravomoci, ale musi mat manazersky kurz a ma vela zodpovednosti). Konkurencia na pracovnom trhu je vak velika a preto slova TO NEJDE, TO SA NEDA, MAM PAR ROKOV DO DOCHODKU, jednoducho neprejdu.

Videla som uz vela dobrych hodin, dokonca aj vynikajuce, ale videla som aj hodiny, ktore boli nudne ako ...ani neviem ako co. Je to asi ako vsade, je to vec toho na aku ucitelku clovek natrafi. Tento tyzden sme mali inspekciu, dopadla dobre, nie vyborne, ale velmi dobre, boli sme oznacena ako dobra skola, ale nedostali sme vyborne, ako kazdy chcel. Napriek tomu nas riaditelka vsetkych velmi vychvalila a velmi nam podakovala, lebo napr. nasa konkurencna skola dostala hodnotenie ak nevyhovujuca. Tento tyzden sme mali aj den otvorenych dveri (to bol dovod preco som prisla domov az o pol 10 vecer) a musim povedat, ze obidva dni mali velmi pozitivne hodnotenie. V stredu ked som aj ja bola prislo minimalne 2000 ludi, neviem aka bola ucast vo stvrtok.

A este daco, ziaci do skoly vobec nenosia knihy a zosity. Na kazdej hodine maju zalozeny obal, ucitelia im na kazdej hodine davaju pracovne listy, ktore si zakladaju a ak nemaju papier, tak im daju aj ten. Ked pracovny list vyplni, vlozi ho do obalu a necha v skole, domov si ho vezme iba ak chce. Kazda skupina ma svoju krabicu, ktoru ucitel pred hodinou vyberie a ziak si vylovi svoj obal. Ak na hodine potrebuju ucebnnice, ucitel ich ma v triede a rozda im ich. Mnohe decka dokonca chodia aj bez pera a stale ho od niekoho zobru. Vsetky hodiny maju ucitelia pripravene elektronicky (powerpoint, alebo iba ako WORD dokument, ale su premietane na platno a maximalne napise vedla na tabulu nejaku poznamku) a potom ich maju decka na intranete, takze si to pisat nemusia.

Vedela by som pisat o praci donekonecna, pretoze je to vsetko nove, ale nebudem vas tym nudit. Ak chcete daco vediet, tak sa pytajte, bud v komentaroch alebo piste na mail.

A slubujem, ze sa ozvem coskoro, vcera som robila kura na vine a mrvenkovy kolac, tak sa urcite podelim konecne s poriadnym receptom. A zatial kludne vyskusajte tu ceresnovu omacku, najlepsie vraj ide kucacim prsiam.

streda 31. augusta 2011

Dobré jedlo, ktoré som nevarila.

Dnes sa s vami nepodelím o nový recept, pretože som už týždeň nevarila. V poslednom čase sa mi nijako nedarí dostať sa k hrncom a skúšať dačo nové.

Ale predsa budeme dnes hovoriť o jedle. Aj keď v tejto chvíli sa mi o ňom hovorí ťažko, nakoľko som, prepáčte mi hrubosť, prežraná. Povedala by so prejedená, ale to by nevystihovalo súčasnú situáciu. Ako sa to stalo?

Tak pekne po poriadku. Minulý týždeň mi manžel povedal, že má pre mňa dve prekvapenia. Ja som pre neho mala tiež jedno – dostala som pracovnú ponuku. On ma prekvapil tým, že v pondelok ideme na SLASK a v utorok ideme na večeru do Lymingtonu. OK, teraz si možno niektorí zmätení, čo je SLASK a čo je Lymington. SLASK je poľský folklórny súbor, dačo ako naša Lúčnica a mali vystúpenie v divadle Mayflower v Southamptone a Lymington je pristavné mesto, asi 30 km od nás.

Musím povedať, že môj manžel je veľmi otvorený novým kultúrnym zážitkom a už bol so mnou na ruskom balete, španielskom flamencu a teraz poľskom folklóre. Všetky tri sa mu páčili. Posledné menované predstavenie bolo pre neho pracovnou záležitosťou, tak ako správny novinár sedel s poznámkovým blokom a robil si poznámky počas celého predstavenia. Ja som mala česť čítať jeho recenziu už dnes, hoci vyjde až v zajtrajších novinách, a samozrejme sa mi veľmi páči. Len škoda, že musela byť pomerne krátka.

No a dnešná večera bola opäť pracovnou záležitosťou. Ako zo žartu vraví, on sa obetuje. Vec sa má takto. V práci majú veľa ponúk z rôznych miest, aby o nich napísali. Ide o kultúrne predstavenia, večere, dovolenky a pod. Samozrejme, tie najlepšie si nechá pre seba najvyšší šéf, potom sú na rade jeho obľúbenci a až potom zvyšok novinárov a ostatných čo sa na vydaní novím podieľajú. Dakedy môžu zo sebou vziať partnera/partnerku, dakedy nie. My sme tak už boli spolu na víkend v kúpeľoch v nekresťansky drahom hoteli, na niekoľkých predstaveniach, na večeri...Ian bol tak už dvakrát v Amerike, na ostrove Tresco v prekrásnom britskom súostroví Scilly, na niekoľkých koncertoch a čo ja viem kde ešte. Jeho povinnosťou je potom o jeho skúsenosti napísať článok alebo recenziu.

Takže dnešná večera bola zadarmo. Lymington, ako som spomínala, je prímorské mestečko, nie práve najlacnejšie. Boli sme sa najesť v Chequers Inn, čo je rozkošný pub takmer uprostred ničoho, no na naše prekvapenie tam bolo veľa ľudí. Majiteľ bol veľký chlapisko, aspoň čo sa postavy týka. Ponúkol nám miesto v pube a nie v reštauračnej časti, pretože tam sedela hlučná rodina a nechcel, aby nás rušili. Podľa dohody sme mali každý ochutnať 3 chody. Kto pozná jedlá v anglických puboch vie, že porcie bývajú dosť štedré, takže zjesť 3 chody je dosť veľká výzva. Fľašu vína sme zdvorilo odmietli, lebo Ian šoféroval a ja alkohol veľmi nemusím.

Moje predjedlo bola fantastická krémová hubová polievka s bagetou z dennej ponuky. Bola hladučká a naozaj veľmi krémová, s pomerne dosť hubami v nej, čo ma dosť prekvapilo. Po každej lyžičke boli moje chuťové bunky príjemne pošteklené čiernym korením. Rozum mi nedovolil zjesť celú misku a čerstvo upečená bageta zostala takmer nedotknutá. Predsa bolo treba zjesť ďalšie dva chody. Ian si dal rybu, priznám sa, že neviem ako sa povie po slovensky – je to whitebait, ale boli to také malé rybičky, ako sardinky, ktoré boli obalené v strúhanke a vypražené, podávali ich s celozrnným chlebom. To čo mu však priniesli vyzeralo skôr ako hlavné jedlo, toľko toho bolo. Samozrejme, že to nezjedol všetko, ale vraj mu to veľmi chutilo – mne veru nie, lebo je to ryba, ktorá veľmi chutí rybacinou.


Pri hlavnom chode sme mali problém si vybrať. Nie preto, že by nebolo z čoho, ale presný opak. Páčilo sa nám veľa jedál, tak sme veľmi váhali. Ja som si nakoniec dala kuracie prsia obalené v slanine plnené červenou cibuľou a mozarellou s hranolkami, Ian mal kačacie prsia s černicovou omáčkou a novými zemiakmi, k tomu sme mali parenú zeleninu, lebo na šalát sa nám zdalo trochu chladno. Ian sa vyjadril, že tá omáčka mu dlho zostane v pamäti, lebo bola neskutočne dobrá. Ak niekto číta môj blog pravidelne, vie že on má veľmi rád kombináciu mäsa s ovocím. Kačacie prsia boli tak akurát ružové, že ich s chuťou zjedol, napriek tomu, že má rád mäso dobre prepečené – čo im zabudol povedať. Moje kuracie prsia boli prepečné poriadne, slaninka chrumkavá a mozarella krásne roztečená. Všetko to prišlo na tanieri neskutočne krásne naaranžované, oveľa krajšie ako sme očakávali od pub-u. Jediným problémom bolo, že bolo toho strašne veľa.


A bolo treba ešte zvládnuť aj dezert. V ponuke bolo asi 6 možností, tak si opäť bolo neľahké vybrať. Ja som si nakoniec vybrala malinovú Pavlova, čo je vlastne snehová pusinka, ktorá bola plnená malinovou zmrzlinou, šľahačkou a podávali ju s malinovou omáčkou. Bolo to dobré, len som čakala, že malinová omáčka prinesie so sebou určitú kyslosť, ktorá trošku stiahne sladkosť snehovej pusinky. To sa však nestalo a tak to bolo celé na môj vkus tak trochu veľmi sladké, čo môj manžel skomentoval, že 'príliš sladké' v jeho slovníku neexistuje. Ian si dal 'treacle tart', čo je v podstate dačo ako melasový koláč z lineckého cesta. Bol podávaný teplý s vanilkovou zmrzlinou a Ian sa za ušami olizoval, no mňa vôbec neoslovil. Asi prvýkrát v živote sa stalo, že som nechala polovicu dezertu na tanieri. Úprimne povedané, ja som si ho ani nechcela objednať, ale bolo treba napísať o troch chodoch............no, neobetovali by ste sa?

Obsluha bola veľmi milá, to je na týchto „pracovných“ výletoch asi to najlepšie, že sa snažia urobiť dojem a nikdy nemáte dôvod sa sťažovať.

Tento krasavec  nam robil spolocnost
Dnes som už čítala Ianovu kritiku a musím povedať, že ju napísal skvele, napriek tomu, že o jedle nikdy predtým nepísal. Nepochybovla som, že to zvládne bravúrne, lebo talent na písanie má, ale to som pochopila už dávno. Ja som však dostala pochvalu, vraj sa pýtam veľmi dobré otázky a pýtam sa ich tak, že mi ľudia aj odpovedia.

Najčudnejšie na včerajšku bolo to, že keď sme prišli do toho pub-u, tak nám padol do oka pekne ozdobený vianočný stromček a na ňom oznam - „nepýtajte sa“. Keďže nám majiteľ povedal, že sa môžeme spýtať na čo chceme, tak som sa spýtala........a dostala som aj odpoveď, pretože mi to ležalo v hlave celý večer.

A ešte sa chcem podeliť s jednou vecou. Minulý štvrtok sme boli na svadbe. Vydávala sa neter (ako som si vzala Iana, zrazu mám kopec neterí a synovcov, mnohí sú v mojom veku, alebo aj starší). Nechcem teraz písať o celej svadbe alebo obede,ale musím povedať, že svadobná torta bola tou najlepšou čokoládovou tortou akú som kedy jedla. A to som za môj takmer 40-ročný život pojedla veľa neskutočne veľa dobrých čokoládových zákuskov. Ľahkosť a kvalita krému bolo dačo neuveriteľné. Ja to ani neviem popísať. Ian vravel, že aj citrónová bola rovnako božská. Aspoň vám pridám foto torty – teda boli to malé tortičky.   
Prajem pekny den, 
DK xxx



streda 17. augusta 2011

Iné potešenia

Dnes sa s vami chcem podeliť o iné potešenia v mojom živote. A to konkrétne o našom sobotňajšom výlete do Hinton Ampner a dnešnej návšteve knižnice. 

Odkedy bývame v meste a nemáme les priamo pod nosom, chodievame cez  víkendy na malé výletiky do okolia, v sobotu väčšinou na nejaké nové miesto a v nedeľu chodievame na prechádzku k moru. Napriek tomu, že máme celkom blízko Bournemouth - pomerne známe prímorské mesto s pieskovými plážami, ktoré je však plné turistov, chodievame do malého mestečka Lee-on-the-Solent, ktoré Ian objavil vďaka tomu, že šiel podporiť svojho kolegu, ktorý pre charitu plával na ostrov Wight. Toto mestečko nie je známe pre turistov, pláže sú s kamienkami, ale to nevadí, pretože my sa aj tak nechodíme kúpať, ale prejsť sa a pri pobreží je vybudovaný chodník. A tak štyri hodinky nám utečú ako 40 minút. 

V sobotu sme boli v Hinton Ampner, záhradách a vidieckom sídle v dedinke Bramdean, blízko Alresfordu.
Napriek tomu, že dom pôsobí veľmi staro, jeho rekonštrukciu vykonal po roku 1960 Ralph Dutton po veľkom ničivom požiari. Záhrady, ktoré tiež navrhol a ktoré nádherne spájajú formálne a neformálne záhrady, sú považované za majstrovské dielo záhradníckeho dizajnu 20 storočia.
Bohužiaľ, v čase našej návštevy bolo v dome veľa návštevníkov, tak sme nemohli fotiť, vraj by to ochromovalo plynulý chod prehliadky, ale zároveň nám pani pri dverách povedala, že sme vítaní kedykoľvek inokedy a môžeme fotiť, ale samozrejme bez blesku. Dom je zariadený množstvom nábytku v gregoriánskom štýle a je tam veľa výstavných kúskov z Egypta a Talianska a ako to v takýchto domoch chodí aj veľa olejomalieb a kvalitného starožitného porcelánu. Keď sa prechádzate miestnosťami, v tých prvých je na kobercoch položený ďalší koberec, aby ochránil tie vzácnejšie. A tak sme ako poctiví návštevníci drali ten vrchný koberec, no zrazu som uvidela krásnu lampu a tak som sa nahla, pričom som sa zachytila o výstavnú stoličku a jednou nohou som stála na krásnom koberci. A zrazu ku mne, chcela by som povedať pribehol, ale to by bolo veľmi nevhodné slovo, zrazu sa ku mne došuchtal asi 80-ročný starček, ktorý tam ako dobrovoľník pracoval... s očakávaním, že ma ide „zbuzerovať“ za chytanie sa výstavných kúskov a šliapanie po koberci, som sa na neho pozrela s ospravedlňujúcim výrazom v tvári a on na mňa spustil: nech sa páči, prejdite si bližšie, po tom koberci môžete normálne chodiť.

Čo sa záhrad týka, väčšina o mne viete, že nie som záhradník ani zďaleka. Kvety však milujem. Pri vchode sa nachádzajú tzv. Wall garden, záhrady, ktoré sú ohraničené stenami a nájdete v nich rôzne druhy gladiol, georgín, slnečnice, hortenzie a iné kvety, ktoré vôbec neviem pomenovať, Okrem toho sa tam nachádzajú maliny, jablone a hrušky, ktoré sú v tejto dobe bohato obsypané plodmi. A nachádzajú sa tam aj malé záhradky so zeleninou a tak majú deti šancu vidieť ako vyzerá cibuľa, cukina, zeler, hlávkový šalát a fazuľa v zemi a nie iba v plechovke. Keď smi vyšli z tejto časti záhrady, ocitli sme sa pred stromami krásne vytvarovaným a hneď za nimi sme našli akoby malý lesík a pastviny pre ovce. Prechádzkou po cintoríne okolo kostola sme sa dostali do tzv. formálnych záhrad, v ktorých panovala neskutočná harmónia presne naplánovanej výsadby a voľného porastu. Najformálnejšou časťou sú záhrady v blízkosti domu, kde sa nachádza malé jazierko s fontánkou, rybičkami a pre mňa dokonalým a neskutočne krásnymi leknami, stromy vytvarované do tvaru hríbov a samozrejme aj ružová záhrada. 


Celá záhrada je taká veľká, že sme ju ani neprešli, na juhu sa totižto otvára do polí, ktoré sú ponechané pre pastvu oviec a ktovie čo ešte.

Krásny kontrast trávnikov a záhonov, ktoré boli dokonale upravené s pustými poľami a voľne rastúcimi drevinami a bodliakmi, ktoré napriek tomu všetkému spolu vytvárali veľmi harmonický celok, potešil nielen naše oči, ale zároveň aj naše duše pookriali. A ako to tam neskutočne voňalo, to sa ani nedá opísať.

Nakoľko máme členstvo v National Trust, ktorý je správcom, máme vstup zadarmo, je to asi 40 min. autom od domu, tak sa tam isto vrátime. Jeseň tam bude isto prekrásna.

Po ceste sme videli prenádherný 'pub', tak plne obsypaný kvetmi, že sme sa jednoducho museli zastaviť na drink. 
Po ceste späť sme sa zastavili na parnej železnici Watercress (o tej som už písala a môžete si to prečítať tu). Chceli sme vidieť nejaké parné, prípadne dieselové vláčiky. Na naše prekvapenie tam boli Tomášove dni (ak by niekto nevedel, tak ide o obľúbenú rozprávku o lokomotívach, pričom hl. hrdina je lokomotíva pod menom Tomáš. Prišli sme neskoro a tak sme modrého Tomáša už nevideli, ale videli sme dve iné lokomotívy s tváričkami. Boli milučké.

Možno si niekto teraz povie, či sme si nemohli vymyslieť nič nudnejšie ako toto na sobotu. Nuž, všetko je to vec pohľadu. Strávili sme viac ako 5 hodín v záhradách, pričom sme si vôbec neuvedomili, že sme tam boli tak dlho. Z toho sme asi 15 min presedeli na lavičkách, takže sme chodili riadne dlho, čo nám isto prospelo. Vždy keď nájdeme rozkošné miesto ako je toto si vravím ako veľmi mi je ľúto ľudí, ktorí strávia víkendy v nákupných centrách, pretože je v móde chodiť po obchodoch a obklopovať sa materiálnymi vecami, ktoré mnohokrát ani nepotrebujú. Verím, že nové topánky, nohavice, kabelka, náhrdelník alebo náušnice dokážu potešiť oko aj dušu, nepopieram to, ale každý týždeň?


No a sľúbila som, že sa s vami podelím o zážitok z knižnice. Áno, áno, nepopieram to, vždy som bola, som a aj budem nudný knihomoľ. Mám radšej knihy ako filmy a hudbu, otvárajú mi nový svet, v ktorom mi autor našepkáva ako to tam asi vyzerá, ale moja fantázia si dotvorí obraz. A myslím si, že vďaka čítaniu mám veľmi bohatú fantáziu, slovnú zásobu, viem odpovedať na otázky, hoci neviem odkiaľ viem odpoveď a v škole som nikdy nemala problémy s diktátmi. Priznávam sa, že posledné roky čítam najmä v angličtine. Neviem nejako nájsť toho správneho slovenského spisovateľa/ku, ktorý/ktorá by ma tak uchvátil/a, aby som čakala na každú novú knihu. Nevravím, že nečítam v slovenčine vôbec, ale pomenej a môžem povedať, že sa častejšie musím zastaviť a porozmýšľať ako dačo správne napísať. Našťastie, hoci i tuná isto nájdete chyby, keď čítam rôzne diskusie v novinách na nete alebo veci na facebooku, mám pocit, že môj pravopis je veeeeeeľmi dobrý. Ale poďme späť ku knižnici.

V knižnici som nebola asi tak 5-6 rokov. Doma v Hlohovci som tam nechodila,, pretože otváracie hodiny boli také, že som sa tam jednoducho pri svojich pracovných povinnostiach a pracovnom čase nedokázala dostať. A tak potom ako som s hanbou zaplatila poslednú pokutu za omeškanú výpožičku som si povedala DOSŤ a nepredĺžila som si členské. Je to smutné, lebo inak si myslím, že je to pomerne dosť knižnica a tie panie čo tam pracovali boli zlaté. Len bohužiaľ, už nemali otvorené v sobotu doobeda.

Dnes sme sa s Ianom boli zaregistrovať v knižnici, ktorú máme pri dome. Jediné čo sme potrebovali bol dôkaz o našej adrese a na moje prekvapenie sme neplatili žiadne členské poplatky. Dostali sme 4 alebo 5 letáčikov, v ktorých sme sa dozvedeli, že môžeme s jedným preukazom navštevovať všetky knižnice v Southamptone, pričom bez ohľadu na to odkiaľ sme si ich požičali, tak ich môžeme vrátiť do najbližšej knižnice. Dostali sme PIN, na základe ktorého, spolu s číslom na preukaze, môžeme denne dve hodiny používať internet v knižnici zdarma, ale ktoré zároveň slúžia aj ako registračné údaje na internete a tak si môžem predĺženie výpožičky vybaviť online (alebo telefonicky), rovnako si takto tiež rezervovať knihy alebo poprosiť o medziknižničnú výpožičnú službu.
Atmosféra je tam veľmi uvoľnená a bolo tam veľa detí, pre ktoré sú tam vytvorené skvelé podmienky – miniatúrne stoličky, vankúše, farbičky, hračky...a dnes tam mal prísť kúzelník. Okrem toho sa tam pravidelne stretáva klub čitateľov od 7-13 rokov, klub čitateľov so zrakovým postihnutím, pravidelne sa tam stretávajú ľudia, ktorí radi štrikujú, chcú prestať fajčiť, zaujímajú sa o tvorbu rodokmeňov, chcú schudnúť, mamičky s deťmi majú pomerne bohatý program. A ak nemáte doma dosť hračiek,alebo máte ten pocit, každý druhý týždeň funguje výpožičná služba hračiek pre deti do 14 rokov.

Najviac zábavy sme si užili keď sme si knihy vypožičali. Nie, nehovorím ešte o tom čase keď sme ich čítali. Viete ako je to v novom mieste. Vybrali sme si knižky a tak úplne sme nevedeli čo ďalej. Bolo treba ísť k stolíku, aby nám ich zoskenovali a my si ich mohli odniesť domov. Bolo tam však dosť ľudí, detí a starších, tak sme neboli nadšení z čakania...a v tom Ian uvidel zopár obrazoviek, tak sme si mysleli, že sú to počítače. Chyba! Boli to prístroje, kde sme si samoobslužne mohli zapísať knihy na náš preukaz. To vám bola sranda. Na obrazovke sa vám krok po kroku zobrazuje čo máte robiť. Pod obrazovku vložíte váš čitateľský preukaz (ktorý je plastový s čiarovým kódom člena), kde vám ho zoskenuje. A potom položíte jednu knihu po druhej na vyznačené miesto, zoskenuje vám postupne všetky položky – môžete ich mať max. 30 (knihy, audioknihy, CD, DVD, PC hry) a môžete si vytlačit „účet“, ktorý vám povie čo ste si požičali a kedy to treba vrátiť, pretože je iná výpožičná doba na knihy, CD, DVD...a ak treba platiť – za CD, DVD a PC hry (DVD sú 2 libry na 3 dni nové filmy a 1 libru staršie tituly, CD 1 libru na týždeň), tak je tam pokladnička, do ktorej vhodíte mince. A to je všetko. Takto funguje aj vrátenie kníh. Samozrejme, ak chcete, aby vás obslúžili, alebo nemáte radi tieto nové technológie, tak to za vás vybaví knihovnička. Zabudnite však na to, že by ste sa bez nej nikde nepohli. Musíme dúfať, že nám knižnicu nezrušia, pretože vrámci úsporných opatrení sa krátia aj dotácie na knižnice a niektoré sa zatvárajú. My máme dve dosť blízko seba, tak musíme len dúfať, že prežijú.

Ale teraz už toho bolo ozaj dosť, vy už máte asi plné zuby čítania a ja sa chcem ísť zahryznúť do kníh, ktoré som si požičala z knižnice. Že koľko ich bolo? To nechám na vašej fantázii.........ak chcete hádajte v komentároch.

Prajem všetkým krásny deň,
DK