Iné potešenia

Dnes sa s vami chcem podeliť o iné potešenia v mojom živote. A to konkrétne o našom sobotňajšom výlete do Hinton Ampner a dnešnej návšteve knižnice. 

Odkedy bývame v meste a nemáme les priamo pod nosom, chodievame cez  víkendy na malé výletiky do okolia, v sobotu väčšinou na nejaké nové miesto a v nedeľu chodievame na prechádzku k moru. Napriek tomu, že máme celkom blízko Bournemouth - pomerne známe prímorské mesto s pieskovými plážami, ktoré je však plné turistov, chodievame do malého mestečka Lee-on-the-Solent, ktoré Ian objavil vďaka tomu, že šiel podporiť svojho kolegu, ktorý pre charitu plával na ostrov Wight. Toto mestečko nie je známe pre turistov, pláže sú s kamienkami, ale to nevadí, pretože my sa aj tak nechodíme kúpať, ale prejsť sa a pri pobreží je vybudovaný chodník. A tak štyri hodinky nám utečú ako 40 minút. 

V sobotu sme boli v Hinton Ampner, záhradách a vidieckom sídle v dedinke Bramdean, blízko Alresfordu.

Napriek tomu, že dom pôsobí veľmi staro, jeho rekonštrukciu vykonal po roku 1960 Ralph Dutton po veľkom ničivom požiari. Záhrady, ktoré tiež navrhol a ktoré nádherne spájajú formálne a neformálne záhrady, sú považované za majstrovské dielo záhradníckeho dizajnu 20 storočia.

Bohužiaľ, v čase našej návštevy bolo v dome veľa návštevníkov, tak sme nemohli fotiť, vraj by to ochromovalo plynulý chod prehliadky, ale zároveň nám pani pri dverách povedala, že sme vítaní kedykoľvek inokedy a môžeme fotiť, ale samozrejme bez blesku. Dom je zariadený množstvom nábytku v gregoriánskom štýle a je tam veľa výstavných kúskov z Egypta a Talianska a ako to v takýchto domoch chodí aj veľa olejomalieb a kvalitného starožitného porcelánu. Keď sa prechádzate miestnosťami, v tých prvých je na kobercoch položený ďalší koberec, aby ochránil tie vzácnejšie. A tak sme ako poctiví návštevníci drali ten vrchný koberec, no zrazu som uvidela krásnu lampu a tak som sa nahla, pričom som sa zachytila o výstavnú stoličku a jednou nohou som stála na krásnom koberci. A zrazu ku mne, chcela by som povedať pribehol, ale to by bolo veľmi nevhodné slovo, zrazu sa ku mne došuchtal asi 80-ročný starček, ktorý tam ako dobrovoľník pracoval... s očakávaním, že ma ide „zbuzerovať“ za chytanie sa výstavných kúskov a šliapanie po koberci, som sa na neho pozrela s ospravedlňujúcim výrazom v tvári a on na mňa spustil: nech sa páči, prejdite si bližšie, po tom koberci môžete normálne chodiť.

Čo sa záhrad týka, väčšina o mne viete, že nie som záhradník ani zďaleka. Kvety však milujem. Pri vchode sa nachádzajú tzv. Wall garden, záhrady, ktoré sú ohraničené stenami a nájdete v nich rôzne druhy gladiol, georgín, slnečnice, hortenzie a iné kvety, ktoré vôbec neviem pomenovať, Okrem toho sa tam nachádzajú maliny, jablone a hrušky, ktoré sú v tejto dobe bohato obsypané plodmi. A nachádzajú sa tam aj malé záhradky so zeleninou a tak majú deti šancu vidieť ako vyzerá cibuľa, cukina, zeler, hlávkový šalát a fazuľa v zemi a nie iba v plechovke. Keď smi vyšli z tejto časti záhrady, ocitli sme sa pred stromami krásne vytvarovaným a hneď za nimi sme našli akoby malý lesík a pastviny pre ovce. Prechádzkou po cintoríne okolo kostola sme sa dostali do tzv. formálnych záhrad, v ktorých panovala neskutočná harmónia presne naplánovanej výsadby a voľného porastu. Najformálnejšou časťou sú záhrady v blízkosti domu, kde sa nachádza malé jazierko s fontánkou, rybičkami a pre mňa dokonalým a neskutočne krásnymi leknami, stromy vytvarované do tvaru hríbov a samozrejme aj ružová záhrada. 

Celá záhrada je taká veľká, že sme ju ani neprešli, na juhu sa totižto otvára do polí, ktoré sú ponechané pre pastvu oviec a ktovie čo ešte.

Krásny kontrast trávnikov a záhonov, ktoré boli dokonale upravené s pustými poľami a voľne rastúcimi drevinami a bodliakmi, ktoré napriek tomu všetkému spolu vytvárali veľmi harmonický celok, potešil nielen naše oči, ale zároveň aj naše duše pookriali. A ako to tam neskutočne voňalo, to sa ani nedá opísať.

Nakoľko máme členstvo v National Trust, ktorý je správcom, máme vstup zadarmo, je to asi 40 min. autom od domu, tak sa tam isto vrátime. Jeseň tam bude isto prekrásna.

Po ceste sme videli prenádherný 'pub', tak plne obsypaný kvetmi, že sme sa jednoducho museli zastaviť na drink. 

Po ceste späť sme sa zastavili na parnej železnici Watercress (o tej som už písala a môžete si to prečítať tu). Chceli sme vidieť nejaké parné, prípadne dieselové vláčiky. Na naše prekvapenie tam boli Tomášove dni (ak by niekto nevedel, tak ide o obľúbenú rozprávku o lokomotívach, pričom hl. hrdina je lokomotíva pod menom Tomáš. Prišli sme neskoro a tak sme modrého Tomáša už nevideli, ale videli sme dve iné lokomotívy s tváričkami. Boli milučké.

Možno si niekto teraz povie, či sme si nemohli vymyslieť nič nudnejšie ako toto na sobotu. Nuž, všetko je to vec pohľadu. Strávili sme viac ako 5 hodín v záhradách, pričom sme si vôbec neuvedomili, že sme tam boli tak dlho. Z toho sme asi 15 min presedeli na lavičkách, takže sme chodili riadne dlho, čo nám isto prospelo. Vždy keď nájdeme rozkošné miesto ako je toto si vravím ako veľmi mi je ľúto ľudí, ktorí strávia víkendy v nákupných centrách, pretože je v móde chodiť po obchodoch a obklopovať sa materiálnymi vecami, ktoré mnohokrát ani nepotrebujú. Verím, že nové topánky, nohavice, kabelka, náhrdelník alebo náušnice dokážu potešiť oko aj dušu, nepopieram to, ale každý týždeň?


No a sľúbila som, že sa s vami podelím o zážitok z knižnice. Áno, áno, nepopieram to, vždy som bola, som a aj budem nudný knihomoľ. Mám radšej knihy ako filmy a hudbu, otvárajú mi nový svet, v ktorom mi autor našepkáva ako to tam asi vyzerá, ale moja fantázia si dotvorí obraz. A myslím si, že vďaka čítaniu mám veľmi bohatú fantáziu, slovnú zásobu, viem odpovedať na otázky, hoci neviem odkiaľ viem odpoveď a v škole som nikdy nemala problémy s diktátmi. Priznávam sa, že posledné roky čítam najmä v angličtine. Neviem nejako nájsť toho správneho slovenského spisovateľa/ku, ktorý/ktorá by ma tak uchvátil/a, aby som čakala na každú novú knihu. Nevravím, že nečítam v slovenčine vôbec, ale pomenej a môžem povedať, že sa častejšie musím zastaviť a porozmýšľať ako dačo správne napísať. Našťastie, hoci i tuná isto nájdete chyby, keď čítam rôzne diskusie v novinách na nete alebo veci na facebooku, mám pocit, že môj pravopis je veeeeeeľmi dobrý. Ale poďme späť ku knižnici.

V knižnici som nebola asi tak 5-6 rokov. Doma v Hlohovci som tam nechodila,, pretože otváracie hodiny boli také, že som sa tam jednoducho pri svojich pracovných povinnostiach a pracovnom čase nedokázala dostať. A tak potom ako som s hanbou zaplatila poslednú pokutu za omeškanú výpožičku som si povedala DOSŤ a nepredĺžila som si členské. Je to smutné, lebo inak si myslím, že je to pomerne dosť knižnica a tie panie čo tam pracovali boli zlaté. Len bohužiaľ, už nemali otvorené v sobotu doobeda.

Dnes sme sa s Ianom boli zaregistrovať v knižnici, ktorú máme pri dome. Jediné čo sme potrebovali bol dôkaz o našej adrese a na moje prekvapenie sme neplatili žiadne členské poplatky. Dostali sme 4 alebo 5 letáčikov, v ktorých sme sa dozvedeli, že môžeme s jedným preukazom navštevovať všetky knižnice v Southamptone, pričom bez ohľadu na to odkiaľ sme si ich požičali, tak ich môžeme vrátiť do najbližšej knižnice. Dostali sme PIN, na základe ktorého, spolu s číslom na preukaze, môžeme denne dve hodiny používať internet v knižnici zdarma, ale ktoré zároveň slúžia aj ako registračné údaje na internete a tak si môžem predĺženie výpožičky vybaviť online (alebo telefonicky), rovnako si takto tiež rezervovať knihy alebo poprosiť o medziknižničnú výpožičnú službu.

Atmosféra je tam veľmi uvoľnená a bolo tam veľa detí, pre ktoré sú tam vytvorené skvelé podmienky – miniatúrne stoličky, vankúše, farbičky, hračky...a dnes tam mal prísť kúzelník. Okrem toho sa tam pravidelne stretáva klub čitateľov od 7-13 rokov, klub čitateľov so zrakovým postihnutím, pravidelne sa tam stretávajú ľudia, ktorí radi štrikujú, chcú prestať fajčiť, zaujímajú sa o tvorbu rodokmeňov, chcú schudnúť, mamičky s deťmi majú pomerne bohatý program. A ak nemáte doma dosť hračiek,alebo máte ten pocit, každý druhý týždeň funguje výpožičná služba hračiek pre deti do 14 rokov.

Najviac zábavy sme si užili keď sme si knihy vypožičali. Nie, nehovorím ešte o tom čase keď sme ich čítali. Viete ako je to v novom mieste. Vybrali sme si knižky a tak úplne sme nevedeli čo ďalej. Bolo treba ísť k stolíku, aby nám ich zoskenovali a my si ich mohli odniesť domov. Bolo tam však dosť ľudí, detí a starších, tak sme neboli nadšení z čakania...a v tom Ian uvidel zopár obrazoviek, tak sme si mysleli, že sú to počítače. Chyba! Boli to prístroje, kde sme si samoobslužne mohli zapísať knihy na náš preukaz. To vám bola sranda. Na obrazovke sa vám krok po kroku zobrazuje čo máte robiť. Pod obrazovku vložíte váš čitateľský preukaz (ktorý je plastový s čiarovým kódom člena), kde vám ho zoskenuje. A potom položíte jednu knihu po druhej na vyznačené miesto, zoskenuje vám postupne všetky položky – môžete ich mať max. 30 (knihy, audioknihy, CD, DVD, PC hry) a môžete si vytlačit „účet“, ktorý vám povie čo ste si požičali a kedy to treba vrátiť, pretože je iná výpožičná doba na knihy, CD, DVD...a ak treba platiť – za CD, DVD a PC hry (DVD sú 2 libry na 3 dni nové filmy a 1 libru staršie tituly, CD 1 libru na týždeň), tak je tam pokladnička, do ktorej vhodíte mince. A to je všetko. Takto funguje aj vrátenie kníh. Samozrejme, ak chcete, aby vás obslúžili, alebo nemáte radi tieto nové technológie, tak to za vás vybaví knihovnička. Zabudnite však na to, že by ste sa bez nej nikde nepohli. Musíme dúfať, že nám knižnicu nezrušia, pretože vrámci úsporných opatrení sa krátia aj dotácie na knižnice a niektoré sa zatvárajú. My máme dve dosť blízko seba, tak musíme len dúfať, že prežijú.

Ale teraz už toho bolo ozaj dosť, vy už máte asi plné zuby čítania a ja sa chcem ísť zahryznúť do kníh, ktoré som si požičala z knižnice. Že koľko ich bolo? To nechám na vašej fantázii.........ak chcete hádajte v komentároch.

Prajem všetkým krásny deň,

DK

Decoupage

Minulý týždeň sme mali nenormálne krásne počasie a prišla na mňa strašná chuť robiť dačo kreatívne. Tak som už urobila záhradku, upiekla jednoduchý koláč, ale strašne ma svrbia prsty robiť nejakú decoupage , som však smutná, pretože tu nemám svoje krabice s lepidlami, farbami, lakmi, servítkami a inými hlúposťami .

I keď vravím o decoupagi, mám presne na mysli servítkovú techniku. Vždy som chcela robiť dačo kreatívne, ale bohužiaľ nemám umelecký talent. Nedokážem nakresliť takmer nič a ak dačo stvorím, tak musím vysvetľovať, že je to vlastne abstraktné (lebo sa hanbím za to, že môj pôvodný zámer nikto nerozoznal). Servítková technika mi však poskytuje možnosť byť kreatívnou i bez talentu. Stačil dobrý návod,  základné vybavenie a...trpezlivosť. Trpezlivosť kým jednotlivé nátery a vrstvy uschnú a bude sa s nimi môcť pracovať ďalej.

Presne si pamätám ako som s tým pred niekoľkými rokmi začala - stále som hovorila o tom ako by som to rada vyskúšala (isto som to videla v telke), ale ostalo ako veľa krát iba pri rečiach. Až mi na meniny kamarátka Laura kúpila moju prvú štartovaciu sadu na servítkovú techniku. Vyskúšala som to, dačo som pokazila, dačo veľmi jednoduché sa mi podarilo....a veľmi ma to chytilo. Postupne som si kupovala knižky, tá najobľúbenejšia pochádzala z Londýna, lepidlá, farby, laky, servítky sa množili, pribudli rôzne 3D a krakelovacie hmoty.

Polepiť možno takmer všetko - fľaše, obkladačky, krabičky, plechovky, vankúše, sukne, sviečky, nábytok... všetko, čo potrebuje trošku osviežiť. Ja som dokonca nalepila servítky na sukňu, ktorú som mala rada, ale na ktorej sa po vypraní ukázali nejaké biele škvrny.

Pochybujem, že sa mi podarí si previezť všetky moje "umelecké" potreby, tak by som sa mala tu poobzerať po nejakom šikovnom obchodíku, hlavne musím nájsť obchod kde budú mať servítky na individuálny predaj. Juuuj, kiežby som tu mala nitriansky Hobbik alebo Da Vinci. Hneď ako sa mi podarí dačo nájsť a nejaké nové vecičky urobiť, tak sa s vami o ne podelím, zatiaľ nejaké staršie projektíky. V tom čase som mala ešte starý foťák, tak kvalita fotiek je o trošku nižšia, snáď mi prepáčite. A ako naschváľ nemôžem nájsť fotky novších vecí - teda kvalitnejších. 

                                                      POHĽADNICE

                                                                   KVETINÁČE

  
                                                           OBRÁZKY 

                                                          

Rôzne

Svietnik zo starého pohára, oživená stolička z pivnice,

 magnetická tabuľa vytvorené na maliarskom plátne 

a aspoň na čas zachránená sukňa

Je takmer jedna hodina ráno, ale nejako nemôžem spať. Mám nápad na ďalšie dva príspevky, tak možno začnem jeden z nich písať - len sa musím rozhodnúť či ten o koláči alebo o ostatnom víkende. Decisions, decisions... hahaha

Parná železnica Watercress

Ostatný víkend sa jar na nás opäť usmievala a tak sme sa v nedeľu vybrali na výlet a cestovali sme v čase. Nie, nie, nemáme stroj času, ale vrátili sme sa do čias, kedy cestovanie vlakom zabezpečovali parné lokomotívy a vlaky mali istý štýl. Boli sme sa pozrieť a previezť na Watercress železnici. Je to stará železničná trať medzi Alresfordom a Altonom so zastávkami v Ropley a Medstead & Four Marks. Trať zachránili nadšenci a dobrovoľníci v roku 1973 a do roku 1985 sa im podarilo zohnať dostatok peňazí a otvoriť celý 16 km úsek na ktorom premávajú parné a staré dieselové vlaky.

Ian je veliký vlakový nadšenec a tak tento víkend celý naplánoval a ja som sa len pekne s ním zviezla a užila si to. Ja mám rada parné vlaky, on uprednostňuje dieselové, tak sme si každý našli to svoje. Celodenný lístok nám umožnil chodiť hore dole koľko sa nám chcelo a tak sme to aj patrične chceli využiť. Tá naša lokomotíva bola štýlovo čierna, dokonale naleštená (volalal sa SR „U“, trieda 2-6-0)....ale ako sa vraví, nie je všetko zlato čo sa blyští...a tak stará dáme niekde v polovici rozhodla, že má toho dosť a zostali sme asi na 20 minút stáť kým si to opäť rozmyslela.

Hoci je trať krátka, prechádza cez malebný anglický vidiek a pomalá jazda s upokojujúcim pravidelným klepotom kolies poskytuje dokonalé pozadie na vychutnanie si ho.

Dieselový vláčik sa podobal na staršiu verziu vlakov, ktoré premávajú medzi Hlohovcom a Leopoldovom, s tou výnimkou, že ste videli do „kabíny“ rušňovodiča a mali ste možnosť vidieť celú cestu tak ako ju vidí on (do času kým si vedľa neho sadla korpulentnejšia pani, ktorá zastrela dosť veľkú časť výhľadu). Srandou bolo, že ten náš vodič si priniesol so sebou obed a konzumoval ho počas jazdy. A, že čo mal dobrého? Hranolky.

 

Ian vymyslel veľmi dobrý časový plán ako najlepšie využiť náš lístok a zviesť sa viackrát. A tak sme sa v rozkošnej stanici Ropley rozhodli zmeniť dieslový stroj za parný...človek mieni, lokomotíva mení...parná dáma mala toho dosť a pôvodné 10-minútové meškanie sa predĺžilo na 2 hodiny. Hm, šanca nadávať, sťažovať sa a hromžiť. Ale to nie je v našej povahe. Šli sme sa opäť pozrieť do depa, kde sa ďalšie lokomotívy pripravovali na sobotňajšiu Slávnosť parných lokomotív, kúpili si viac čokolády a kávu (samozrejme čaj v mojom prípade) a užívali si jarné slnečné lúče. Nakoniec sme sa dozvedeli, že vlak zostal stáť v okolí predchádzajúcej stanice, ktorá je najvyššie položenou stanicou v južnom Anglicku a dostať sa do nej znamená prekonať poriadny vŕšok. Či zastala pod nim alebo za ním dodnes neviem, ale našťastie bola v depe naporúdzi stará dieselová lokomotíva, ktorá s radosťou pomohla.

Fotka prevzatá z
http://www.watercressline.co.uk/Events/58

Táto železnica musí mať veľmi dobrého manažéra. Samozrejme udržiavať toto všetko v chode stojí veľa peňazí, aj keď takmer celú operáciu riadia nadšenci a dobrovoľníci bez nároku na odmenu. A peniaze iba z bežných jázd (celodenný lístok dospelý 14 a deti 7, rodina 2+2 to má za 35 libier) by isto nestačili, tak pravidelne pripravujú špeciálne akcie ako napr. už spomínanú Slávnosť parných vlakov (na ktorú ich má prísť 8, ale my už máme iný program), v apríli príde deťmi milovaná lokomotíva Tomáš s priateľmi, v júni organizujú Vojnu na trati, špeciálne akcie na Deň matiek a otcov, pravidelne si možno v Pullmanových vozňoch prvej triedy (ktoré sú zaradené aj v Orient Expresse) objednať stôl na 3 až 5 chodový obed či večeru alebo je možné zažiť aj záhadnú vraždu vo vlaku.

Štýlový Pullmanov vozeň aj s prestretým tolom. 

Už sa teším kedy s Ianom navštívime najakú slovenskú parnú železnicu, snáď sa nám to podarí v lete, pretože v zime túto možnosť neponúkajú. Ale ešte predtým sa v máji chystáme na Slávnosť dieselových vlakov v mestečku Swanage.

Ako som toto písala, tak som úplne zabudla na to, že som si pod gril dala topeničky. Samozrejme mi totálne zhoreli na uhoľ...už nimi len podkúriť do kotla nejakej tej parnej lokomotívy. 

Mottisfont

Helllo, hello everyone. Mottisfont nie je názov jedla, ale miesta, ktoré sme cez víkend navštívili. Keďže tento týždeň môj manžel chodí na poobednú, tak namiesto večerí varím iba na obed. Obedy sú oveľa jednoduchšie a ľahšie, takže v oblasti varenia nie je veľmi o čom písať, tak som sa rozhodla podeliť s „inými potešeniami“.

Tým najväčším je asi príchod jari. Tá nám trochu nesmelo klopala na dvere už asi 3 týždne dozadu, no teraz sa už konečne udomácnila. Ja som v podstate nikdy jar rada nemala, pretože v minulosti so sebou prinášala roztopený sneh a čľapkanicu, dážď a tieto dve veci mi nejako bránili vidieť rozkvitajúce stromy a kvety. Veď kto by si ich mal čas všimnúť spod dáždnika po ceste do práce keď je treba jedným očkom pozerať do čoho človek stúpi a druhým sledovať autá a rozmýšľať, či práve to prichádzajúce náhodou nešoféruje blbec, ktorému urobí radosť vás ošpliechať.

Môj „nový“ život na vidieku mi priniesol na jar iný pohľad. Zima bola krásne zasnežená (aspoň na istý čas a sneh zo sebou priniesol oveľa viac starostí ako radostí a to napr. nefungujúca doprava, nemožnosť dopraviť sa do mesta autom a zrušené letenky domov k našim na Vianoce kvôli 12 cm snehu na Heathrow, ktoré nedokázali odpratať za 5 dní). Našťastie na Slovensko sme sa na Vianoce dostali, hoci nie do Štedrého dňa. Veľký sneh sa roztopil v čase keď sme boli v januári na Slovensku, na chorobou 10 dní predĺženej dovolenke, a tak sme sa veľkej čľapkanici vyhli. Takto to u nás vyzeralo v decembri: 

Vlhko bolo dosť dlho a aj pár zamračených dní sme si užili, ale na tie sa ľahko zabúda pri súčasnom slnečnom počasí a teplote okolo 15°C. Snežienky už odkvitli a teraz všade rastú narcisy a farebne im krásne kontrastujú fialovo-modré hlávky krokusov, zlatý dážď krásne vyniká v zeleni ostatných kríkov. Nie som odborník na kvety, stromy a kry a mnohé neviem pomenovať, ale to mi ani v najmenšej miere nebráni, aby sa mi páčili, zastavila sa pri nich, ovoňala ich, poobdivovala a odfotila. Keď sme včera šli na prechádzku na poštu (čo je asi 35 minútová prechádzka každým smerom cez dve dediny) tak som sa párkrát zastavila a fotila. Ian priznal, že vyzerám divne keď si robím supermakro fotky kvetov rastúcich pri ceste, ale hneď aj dodal, že nie je nič zlé na tom byť „divým“.

A tu je pár fotiek ktoré sme urobili po ceste na poštu.

Zlatý dážď v plnom kvete

A jar tu u nás v „Zemi nikoho“ (čo je voľný preklad názvu našej dediny - Nomansland) neprodukuje iba farebnú flóru, ale prináša so sebou aj viacero zvierat na verejných plochách. Tie sa tu síce potulujú celoročne, ale teraz je vidieť asi najviac mláďat v rámci roka. A tými najrozkošnejšími sú teliatka kráv z Vysočiny. Napriek tomu, že dospelé jedince svojou veľkosťou a ostrými rohmi vyzerajú dosť strašidelne, sú to väčšinou pokojné a vyrovnané druhy a ich teliatka sú krásne kučeravé so zvedavými, aj keď vyplašenými očkami. Predpokladáme, že vo veľmi krátkej dobe uvidíme aj žriebätka a jahniatka.

Teliatko kravy z Vysočiny a jeho/jej veľká rohatá chlpatá, nebezpečne vyzerajúca mama. 

Jarné slniečko nás inšpiruje nielen k malým prechádzkam v okolí, ale nás núti ísť von aj cez víkend. Tento víkend sme sa rozhodli prvýkrát využiť jeden z vianočných darčekov. Ianova sestra nám podarovala ročné členské v National Trust (národná nadácia, ktorá spravuje viac ako 300 nehnuteľností, bývalých pánskych sídiel, zámkov, lesov, parkov a pod. Ak ste členom, tak máte vstup do týchto miest zadarmo). Naša prvá výprava vrámci projektu National Trust viedla do Mottisfontského opátstva a záhrad. Pôvodne sme chceli ísť v lete, kedy sú záhrady v plnom kvete, ale keďže máme vstup zdarma (bežné vstupné pre dospelého je 8,50 a pre dieťa 4,20), tak sme sa rozhodli, že ich navštívime niekoľkokrát do roka. Naše rozhodnutie sme ani na chvíľku neoľutovali. Po asi polhodinovej ceste sme prišli na rozsiahly pozemok uprostred ktorého sa nachádza panské sídlo s expozíciami, pestované záhrady a obrovský, návštevníkom prístupný pozemok. Celým pozemkom sa vinie rieka Test, ktorá vyzerá skôr ako rýchlo tečúci potok, takže pokiaľ sa dostanete k samotnému domu prejdete minimálne jedným z mnohých pekne upravených mostíkov a stretnete miestne labute a kačky. Samotné sídlo bolo priorstvom (niečo ako kláštor), ktoré v roku 1201 založil William Briwerer, kráľovský poradca, ktorému dôverovali také mená ako Kráľ Richard I, prezývaný Levie srdce, Kráľ Ján a aj Henry III. Z pôvodného priorstva dnes môžete navštíviť suterénne miestnosti, ktoré slúžili ako kancelárie pre mníchov a aj ako ubytovanie. Vďaka malým oknám a vlhkosti tieto priestory skôr pripomínajú väzenie a predpokladám, že mnohým mníchom pri bohoslužbách vŕzgali kĺby kvôli reume.

Gotické priestory pôvodného priorstva. 

Samotné sídlo malo počas storočí a desaťročí rôznych majiteľov a ak by som chcela podrobne opísať každú rodinu a vlastníka, tak by som vás asi unudila k smrti. Priorstvo sa dostalo do rúk súkromných vlastníkov v roku 1684 po rozpustení kláštorov Henrichom VIII a v roku 1957 ho pani Maude Russel, ktorá bola patrónkou umenia a umelcov a ktorá údajne viedla dosť pikantný život, venovala práve National Trust-u. V sídle sa nachádza výstava nábytku a obrazová galéria. 

Samotné sídlo a ďalšie obrázky ukazujú expozície.

Záhrady sú známe najmä tým, že sa v nich nachádza národná zbierka kríkových ruží z 19 storočia, v ktorej je možno napočítať viac ako 350 rôznych druhov. Tie však kvitnú v júni, kedy sa odporúča ružovú záhradu navštíviť kvôli vôni a zostávajú rozkvitnuté počas leta, tak sa tam isto vrátime.

V parku sa nachádza aj najväčší platan (platan ako strom) v Británii, ktorý dosahuje výšku 40 metrov, má obvod 12 metrov a rozloha, ktorú by pokryli jeho konáre by dosahovala veľkosť 1500 metrov štvorcových. Znie to impozantne, ale úprimne povedané, tento platan nemá na naše hlohovské platany v Pánskej záhrade. Veď posúďte sami:

Spomínaný platan je ten v pozadí, sorry.

 

 

Ani sme nevedeli ako a na Mottisfontskom sídle sme strávili cez 2,5 hodiny. Samozrejme sme sa nezabudli zastaviť v kaviarni, ktorá bola úžasná. Ani nie tak výberom jedla, hoci výber teplých jedál a koláčov bol veľmi bohatý, ale svojou atmosférou. Vyzeralo to tam ako v starej panskej kuchyni, v strede stál velikánsky stôl z prírodného dreva – a keď poviem velikánsky, tak to aj tak myslím a návštevníci si sadali okolo bez toho aby sa poznali a nikomu to nevadilo. Zabudnite na obrus, stôl bol sám o sebe krásny a ako dekorácie slúžili vrecia s cibuľou, jablkami, orechmi...Nanešťastie som neurobila fotku celkového pohľadu do kaviarne, nabudúce túto chybu isto neurobím!

                       

Prežili sme krásnu sobotu, v lete si určite prinesieme aj piknik a možno podnikneme aj 11-kilometrový okruh okolo celého parku, uvidíme. Ak chcete vidieť viac fotiek, tak v albume na facebooku je ich myslím 58. A sľubujem, že v ďalšom príspevku už napíšem dačo o jedle.