Dobré jedlo, ktoré som nevarila.

Dnes sa s vami nepodelím o nový recept, pretože som už týždeň nevarila. V poslednom čase sa mi nijako nedarí dostať sa k hrncom a skúšať dačo nové.

Ale predsa budeme dnes hovoriť o jedle. Aj keď v tejto chvíli sa mi o ňom hovorí ťažko, nakoľko som, prepáčte mi hrubosť, prežraná. Povedala by so prejedená, ale to by nevystihovalo súčasnú situáciu. Ako sa to stalo?

Tak pekne po poriadku. Minulý týždeň mi manžel povedal, že má pre mňa dve prekvapenia. Ja som pre neho mala tiež jedno – dostala som pracovnú ponuku. On ma prekvapil tým, že v pondelok ideme na SLASK a v utorok ideme na večeru do Lymingtonu. OK, teraz si možno niektorí zmätení, čo je SLASK a čo je Lymington. SLASK je poľský folklórny súbor, dačo ako naša Lúčnica a mali vystúpenie v divadle Mayflower v Southamptone a Lymington je pristavné mesto, asi 30 km od nás.

Musím povedať, že môj manžel je veľmi otvorený novým kultúrnym zážitkom a už bol so mnou na ruskom balete, španielskom flamencu a teraz poľskom folklóre. Všetky tri sa mu páčili. Posledné menované predstavenie bolo pre neho pracovnou záležitosťou, tak ako správny novinár sedel s poznámkovým blokom a robil si poznámky počas celého predstavenia. Ja som mala česť čítať jeho recenziu už dnes, hoci vyjde až v zajtrajších novinách, a samozrejme sa mi veľmi páči. Len škoda, že musela byť pomerne krátka.

No a dnešná večera bola opäť pracovnou záležitosťou. Ako zo žartu vraví, on sa obetuje. Vec sa má takto. V práci majú veľa ponúk z rôznych miest, aby o nich napísali. Ide o kultúrne predstavenia, večere, dovolenky a pod. Samozrejme, tie najlepšie si nechá pre seba najvyšší šéf, potom sú na rade jeho obľúbenci a až potom zvyšok novinárov a ostatných čo sa na vydaní novím podieľajú. Dakedy môžu zo sebou vziať partnera/partnerku, dakedy nie. My sme tak už boli spolu na víkend v kúpeľoch v nekresťansky drahom hoteli, na niekoľkých predstaveniach, na večeri...Ian bol tak už dvakrát v Amerike, na ostrove Tresco v prekrásnom britskom súostroví Scilly, na niekoľkých koncertoch a čo ja viem kde ešte. Jeho povinnosťou je potom o jeho skúsenosti napísať článok alebo recenziu.

Takže dnešná večera bola zadarmo. Lymington, ako som spomínala, je prímorské mestečko, nie práve najlacnejšie. Boli sme sa najesť v Chequers Inn, čo je rozkošný pub takmer uprostred ničoho, no na naše prekvapenie tam bolo veľa ľudí. Majiteľ bol veľký chlapisko, aspoň čo sa postavy týka. Ponúkol nám miesto v pube a nie v reštauračnej časti, pretože tam sedela hlučná rodina a nechcel, aby nás rušili. Podľa dohody sme mali každý ochutnať 3 chody. Kto pozná jedlá v anglických puboch vie, že porcie bývajú dosť štedré, takže zjesť 3 chody je dosť veľká výzva. Fľašu vína sme zdvorilo odmietli, lebo Ian šoféroval a ja alkohol veľmi nemusím.

Moje predjedlo bola fantastická krémová hubová polievka s bagetou z dennej ponuky. Bola hladučká a naozaj veľmi krémová, s pomerne dosť hubami v nej, čo ma dosť prekvapilo. Po každej lyžičke boli moje chuťové bunky príjemne pošteklené čiernym korením. Rozum mi nedovolil zjesť celú misku a čerstvo upečená bageta zostala takmer nedotknutá. Predsa bolo treba zjesť ďalšie dva chody. Ian si dal rybu, priznám sa, že neviem ako sa povie po slovensky – je to whitebait, ale boli to také malé rybičky, ako sardinky, ktoré boli obalené v strúhanke a vypražené, podávali ich s celozrnným chlebom. To čo mu však priniesli vyzeralo skôr ako hlavné jedlo, toľko toho bolo. Samozrejme, že to nezjedol všetko, ale vraj mu to veľmi chutilo – mne veru nie, lebo je to ryba, ktorá veľmi chutí rybacinou.

Pri hlavnom chode sme mali problém si vybrať. Nie preto, že by nebolo z čoho, ale presný opak. Páčilo sa nám veľa jedál, tak sme veľmi váhali. Ja som si nakoniec dala kuracie prsia obalené v slanine plnené červenou cibuľou a mozarellou s hranolkami, Ian mal kačacie prsia s černicovou omáčkou a novými zemiakmi, k tomu sme mali parenú zeleninu, lebo na šalát sa nám zdalo trochu chladno. Ian sa vyjadril, že tá omáčka mu dlho zostane v pamäti, lebo bola neskutočne dobrá. Ak niekto číta môj blog pravidelne, vie že on má veľmi rád kombináciu mäsa s ovocím. Kačacie prsia boli tak akurát ružové, že ich s chuťou zjedol, napriek tomu, že má rád mäso dobre prepečené – čo im zabudol povedať. Moje kuracie prsia boli prepečné poriadne, slaninka chrumkavá a mozarella krásne roztečená. Všetko to prišlo na tanieri neskutočne krásne naaranžované, oveľa krajšie ako sme očakávali od pub-u. Jediným problémom bolo, že bolo toho strašne veľa.

A bolo treba ešte zvládnuť aj dezert. V ponuke bolo asi 6 možností, tak si opäť bolo neľahké vybrať. Ja som si nakoniec vybrala malinovú Pavlova, čo je vlastne snehová pusinka, ktorá bola plnená malinovou zmrzlinou, šľahačkou a podávali ju s malinovou omáčkou. Bolo to dobré, len som čakala, že malinová omáčka prinesie so sebou určitú kyslosť, ktorá trošku stiahne sladkosť snehovej pusinky. To sa však nestalo a tak to bolo celé na môj vkus tak trochu veľmi sladké, čo môj manžel skomentoval, že 'príliš sladké' v jeho slovníku neexistuje. Ian si dal 'treacle tart', čo je v podstate dačo ako melasový koláč z lineckého cesta. Bol podávaný teplý s vanilkovou zmrzlinou a Ian sa za ušami olizoval, no mňa vôbec neoslovil. Asi prvýkrát v živote sa stalo, že som nechala polovicu dezertu na tanieri. Úprimne povedané, ja som si ho ani nechcela objednať, ale bolo treba napísať o troch chodoch............no, neobetovali by ste sa?

Obsluha bola veľmi milá, to je na týchto „pracovných“ výletoch asi to najlepšie, že sa snažia urobiť dojem a nikdy nemáte dôvod sa sťažovať.

Tento krasavec  nam robil spolocnost

Dnes som už čítala Ianovu kritiku a musím povedať, že ju napísal skvele, napriek tomu, že o jedle nikdy predtým nepísal. Nepochybovla som, že to zvládne bravúrne, lebo talent na písanie má, ale to som pochopila už dávno. Ja som však dostala pochvalu, vraj sa pýtam veľmi dobré otázky a pýtam sa ich tak, že mi ľudia aj odpovedia.

Najčudnejšie na včerajšku bolo to, že keď sme prišli do toho pub-u, tak nám padol do oka pekne ozdobený vianočný stromček a na ňom oznam - „nepýtajte sa“. Keďže nám majiteľ povedal, že sa môžeme spýtať na čo chceme, tak som sa spýtala........a dostala som aj odpoveď, pretože mi to ležalo v hlave celý večer.

A ešte sa chcem podeliť s jednou vecou. Minulý štvrtok sme boli na svadbe. Vydávala sa neter (ako som si vzala Iana, zrazu mám kopec neterí a synovcov, mnohí sú v mojom veku, alebo aj starší). Nechcem teraz písať o celej svadbe alebo obede,ale musím povedať, že svadobná torta bola tou najlepšou čokoládovou tortou akú som kedy jedla. A to som za môj takmer 40-ročný život pojedla veľa neskutočne veľa dobrých čokoládových zákuskov. Ľahkosť a kvalita krému bolo dačo neuveriteľné. Ja to ani neviem popísať. Ian vravel, že aj citrónová bola rovnako božská. Aspoň vám pridám foto torty – teda boli to malé tortičky.   

Prajem pekny den, 

DK xxx

Iné potešenia

Dnes sa s vami chcem podeliť o iné potešenia v mojom živote. A to konkrétne o našom sobotňajšom výlete do Hinton Ampner a dnešnej návšteve knižnice. 

Odkedy bývame v meste a nemáme les priamo pod nosom, chodievame cez  víkendy na malé výletiky do okolia, v sobotu väčšinou na nejaké nové miesto a v nedeľu chodievame na prechádzku k moru. Napriek tomu, že máme celkom blízko Bournemouth - pomerne známe prímorské mesto s pieskovými plážami, ktoré je však plné turistov, chodievame do malého mestečka Lee-on-the-Solent, ktoré Ian objavil vďaka tomu, že šiel podporiť svojho kolegu, ktorý pre charitu plával na ostrov Wight. Toto mestečko nie je známe pre turistov, pláže sú s kamienkami, ale to nevadí, pretože my sa aj tak nechodíme kúpať, ale prejsť sa a pri pobreží je vybudovaný chodník. A tak štyri hodinky nám utečú ako 40 minút. 

V sobotu sme boli v Hinton Ampner, záhradách a vidieckom sídle v dedinke Bramdean, blízko Alresfordu.

Napriek tomu, že dom pôsobí veľmi staro, jeho rekonštrukciu vykonal po roku 1960 Ralph Dutton po veľkom ničivom požiari. Záhrady, ktoré tiež navrhol a ktoré nádherne spájajú formálne a neformálne záhrady, sú považované za majstrovské dielo záhradníckeho dizajnu 20 storočia.

Bohužiaľ, v čase našej návštevy bolo v dome veľa návštevníkov, tak sme nemohli fotiť, vraj by to ochromovalo plynulý chod prehliadky, ale zároveň nám pani pri dverách povedala, že sme vítaní kedykoľvek inokedy a môžeme fotiť, ale samozrejme bez blesku. Dom je zariadený množstvom nábytku v gregoriánskom štýle a je tam veľa výstavných kúskov z Egypta a Talianska a ako to v takýchto domoch chodí aj veľa olejomalieb a kvalitného starožitného porcelánu. Keď sa prechádzate miestnosťami, v tých prvých je na kobercoch položený ďalší koberec, aby ochránil tie vzácnejšie. A tak sme ako poctiví návštevníci drali ten vrchný koberec, no zrazu som uvidela krásnu lampu a tak som sa nahla, pričom som sa zachytila o výstavnú stoličku a jednou nohou som stála na krásnom koberci. A zrazu ku mne, chcela by som povedať pribehol, ale to by bolo veľmi nevhodné slovo, zrazu sa ku mne došuchtal asi 80-ročný starček, ktorý tam ako dobrovoľník pracoval... s očakávaním, že ma ide „zbuzerovať“ za chytanie sa výstavných kúskov a šliapanie po koberci, som sa na neho pozrela s ospravedlňujúcim výrazom v tvári a on na mňa spustil: nech sa páči, prejdite si bližšie, po tom koberci môžete normálne chodiť.

Čo sa záhrad týka, väčšina o mne viete, že nie som záhradník ani zďaleka. Kvety však milujem. Pri vchode sa nachádzajú tzv. Wall garden, záhrady, ktoré sú ohraničené stenami a nájdete v nich rôzne druhy gladiol, georgín, slnečnice, hortenzie a iné kvety, ktoré vôbec neviem pomenovať, Okrem toho sa tam nachádzajú maliny, jablone a hrušky, ktoré sú v tejto dobe bohato obsypané plodmi. A nachádzajú sa tam aj malé záhradky so zeleninou a tak majú deti šancu vidieť ako vyzerá cibuľa, cukina, zeler, hlávkový šalát a fazuľa v zemi a nie iba v plechovke. Keď smi vyšli z tejto časti záhrady, ocitli sme sa pred stromami krásne vytvarovaným a hneď za nimi sme našli akoby malý lesík a pastviny pre ovce. Prechádzkou po cintoríne okolo kostola sme sa dostali do tzv. formálnych záhrad, v ktorých panovala neskutočná harmónia presne naplánovanej výsadby a voľného porastu. Najformálnejšou časťou sú záhrady v blízkosti domu, kde sa nachádza malé jazierko s fontánkou, rybičkami a pre mňa dokonalým a neskutočne krásnymi leknami, stromy vytvarované do tvaru hríbov a samozrejme aj ružová záhrada. 

Celá záhrada je taká veľká, že sme ju ani neprešli, na juhu sa totižto otvára do polí, ktoré sú ponechané pre pastvu oviec a ktovie čo ešte.

Krásny kontrast trávnikov a záhonov, ktoré boli dokonale upravené s pustými poľami a voľne rastúcimi drevinami a bodliakmi, ktoré napriek tomu všetkému spolu vytvárali veľmi harmonický celok, potešil nielen naše oči, ale zároveň aj naše duše pookriali. A ako to tam neskutočne voňalo, to sa ani nedá opísať.

Nakoľko máme členstvo v National Trust, ktorý je správcom, máme vstup zadarmo, je to asi 40 min. autom od domu, tak sa tam isto vrátime. Jeseň tam bude isto prekrásna.

Po ceste sme videli prenádherný 'pub', tak plne obsypaný kvetmi, že sme sa jednoducho museli zastaviť na drink. 

Po ceste späť sme sa zastavili na parnej železnici Watercress (o tej som už písala a môžete si to prečítať tu). Chceli sme vidieť nejaké parné, prípadne dieselové vláčiky. Na naše prekvapenie tam boli Tomášove dni (ak by niekto nevedel, tak ide o obľúbenú rozprávku o lokomotívach, pričom hl. hrdina je lokomotíva pod menom Tomáš. Prišli sme neskoro a tak sme modrého Tomáša už nevideli, ale videli sme dve iné lokomotívy s tváričkami. Boli milučké.

Možno si niekto teraz povie, či sme si nemohli vymyslieť nič nudnejšie ako toto na sobotu. Nuž, všetko je to vec pohľadu. Strávili sme viac ako 5 hodín v záhradách, pričom sme si vôbec neuvedomili, že sme tam boli tak dlho. Z toho sme asi 15 min presedeli na lavičkách, takže sme chodili riadne dlho, čo nám isto prospelo. Vždy keď nájdeme rozkošné miesto ako je toto si vravím ako veľmi mi je ľúto ľudí, ktorí strávia víkendy v nákupných centrách, pretože je v móde chodiť po obchodoch a obklopovať sa materiálnymi vecami, ktoré mnohokrát ani nepotrebujú. Verím, že nové topánky, nohavice, kabelka, náhrdelník alebo náušnice dokážu potešiť oko aj dušu, nepopieram to, ale každý týždeň?


No a sľúbila som, že sa s vami podelím o zážitok z knižnice. Áno, áno, nepopieram to, vždy som bola, som a aj budem nudný knihomoľ. Mám radšej knihy ako filmy a hudbu, otvárajú mi nový svet, v ktorom mi autor našepkáva ako to tam asi vyzerá, ale moja fantázia si dotvorí obraz. A myslím si, že vďaka čítaniu mám veľmi bohatú fantáziu, slovnú zásobu, viem odpovedať na otázky, hoci neviem odkiaľ viem odpoveď a v škole som nikdy nemala problémy s diktátmi. Priznávam sa, že posledné roky čítam najmä v angličtine. Neviem nejako nájsť toho správneho slovenského spisovateľa/ku, ktorý/ktorá by ma tak uchvátil/a, aby som čakala na každú novú knihu. Nevravím, že nečítam v slovenčine vôbec, ale pomenej a môžem povedať, že sa častejšie musím zastaviť a porozmýšľať ako dačo správne napísať. Našťastie, hoci i tuná isto nájdete chyby, keď čítam rôzne diskusie v novinách na nete alebo veci na facebooku, mám pocit, že môj pravopis je veeeeeeľmi dobrý. Ale poďme späť ku knižnici.

V knižnici som nebola asi tak 5-6 rokov. Doma v Hlohovci som tam nechodila,, pretože otváracie hodiny boli také, že som sa tam jednoducho pri svojich pracovných povinnostiach a pracovnom čase nedokázala dostať. A tak potom ako som s hanbou zaplatila poslednú pokutu za omeškanú výpožičku som si povedala DOSŤ a nepredĺžila som si členské. Je to smutné, lebo inak si myslím, že je to pomerne dosť knižnica a tie panie čo tam pracovali boli zlaté. Len bohužiaľ, už nemali otvorené v sobotu doobeda.

Dnes sme sa s Ianom boli zaregistrovať v knižnici, ktorú máme pri dome. Jediné čo sme potrebovali bol dôkaz o našej adrese a na moje prekvapenie sme neplatili žiadne členské poplatky. Dostali sme 4 alebo 5 letáčikov, v ktorých sme sa dozvedeli, že môžeme s jedným preukazom navštevovať všetky knižnice v Southamptone, pričom bez ohľadu na to odkiaľ sme si ich požičali, tak ich môžeme vrátiť do najbližšej knižnice. Dostali sme PIN, na základe ktorého, spolu s číslom na preukaze, môžeme denne dve hodiny používať internet v knižnici zdarma, ale ktoré zároveň slúžia aj ako registračné údaje na internete a tak si môžem predĺženie výpožičky vybaviť online (alebo telefonicky), rovnako si takto tiež rezervovať knihy alebo poprosiť o medziknižničnú výpožičnú službu.

Atmosféra je tam veľmi uvoľnená a bolo tam veľa detí, pre ktoré sú tam vytvorené skvelé podmienky – miniatúrne stoličky, vankúše, farbičky, hračky...a dnes tam mal prísť kúzelník. Okrem toho sa tam pravidelne stretáva klub čitateľov od 7-13 rokov, klub čitateľov so zrakovým postihnutím, pravidelne sa tam stretávajú ľudia, ktorí radi štrikujú, chcú prestať fajčiť, zaujímajú sa o tvorbu rodokmeňov, chcú schudnúť, mamičky s deťmi majú pomerne bohatý program. A ak nemáte doma dosť hračiek,alebo máte ten pocit, každý druhý týždeň funguje výpožičná služba hračiek pre deti do 14 rokov.

Najviac zábavy sme si užili keď sme si knihy vypožičali. Nie, nehovorím ešte o tom čase keď sme ich čítali. Viete ako je to v novom mieste. Vybrali sme si knižky a tak úplne sme nevedeli čo ďalej. Bolo treba ísť k stolíku, aby nám ich zoskenovali a my si ich mohli odniesť domov. Bolo tam však dosť ľudí, detí a starších, tak sme neboli nadšení z čakania...a v tom Ian uvidel zopár obrazoviek, tak sme si mysleli, že sú to počítače. Chyba! Boli to prístroje, kde sme si samoobslužne mohli zapísať knihy na náš preukaz. To vám bola sranda. Na obrazovke sa vám krok po kroku zobrazuje čo máte robiť. Pod obrazovku vložíte váš čitateľský preukaz (ktorý je plastový s čiarovým kódom člena), kde vám ho zoskenuje. A potom položíte jednu knihu po druhej na vyznačené miesto, zoskenuje vám postupne všetky položky – môžete ich mať max. 30 (knihy, audioknihy, CD, DVD, PC hry) a môžete si vytlačit „účet“, ktorý vám povie čo ste si požičali a kedy to treba vrátiť, pretože je iná výpožičná doba na knihy, CD, DVD...a ak treba platiť – za CD, DVD a PC hry (DVD sú 2 libry na 3 dni nové filmy a 1 libru staršie tituly, CD 1 libru na týždeň), tak je tam pokladnička, do ktorej vhodíte mince. A to je všetko. Takto funguje aj vrátenie kníh. Samozrejme, ak chcete, aby vás obslúžili, alebo nemáte radi tieto nové technológie, tak to za vás vybaví knihovnička. Zabudnite však na to, že by ste sa bez nej nikde nepohli. Musíme dúfať, že nám knižnicu nezrušia, pretože vrámci úsporných opatrení sa krátia aj dotácie na knižnice a niektoré sa zatvárajú. My máme dve dosť blízko seba, tak musíme len dúfať, že prežijú.

Ale teraz už toho bolo ozaj dosť, vy už máte asi plné zuby čítania a ja sa chcem ísť zahryznúť do kníh, ktoré som si požičala z knižnice. Že koľko ich bolo? To nechám na vašej fantázii.........ak chcete hádajte v komentároch.

Prajem všetkým krásny deň,

DK

Zeleninové lasagne

Dnes si dáme jeden receptík, ktorý je inšpirovaný delenou stravou. Ako som spomínala v minulom blogu, spolu s Ianom sme sa dali na delenú stravu. Dnes je deň 19 a v podstate nám stále nič nechýba. Zas aby som nepreháňala - Ianovi chýba jeho obľúbená kombinácia nedeľného pečeného obeda a včera, keď sme boli na prechádzke pri mori, ako na potvoru tam všetci vyjedali hranolky, zmrzlinu a koláčiky. Tak sa nám slinky zbiehali! Ale odolali sme, dali sme si našu z domu prinesenú mrkvičku a nízkotučný syr a večer sme si dali pečené kura so šalátom a kým sme čakali na kuriatko tak sme si dali parenú brokolicu na zahnanie toho najväčšieho hladu.

Dnes môžeme papať cestovinu a zeleninu (okrem iných mňam vecí), tak na večeru robím lasagne. Musím sa priznať, že neviem či je správne lasagne alebo lasagna, tak ak používam nepresný názov, odpusťte. Obyčajne používam mleté mäso a bešamelovú omáčku, ale to dnes nesmieme tak experimentujem so zeleninovou kombináciou, ktorá sa práve pečie v rúre, tak uvidíme ako dopadne. Myslím však, že dnešná večera bude dobrá, lebo máme radi všetky suroviny a omáčka bola veľmi dobrá. 

Priznávam sa, že cestovinu nerobím doma, ale kupujem sušené pláty. V minulosti som ich varila, ale asi tak mesiac dozadu som ich skúsila dať do pekáča surové a fungovalo to. Takže dnes som robila rajčinovú omáčku s cuketou  alebo cukinou, ako chcete. 

Na čajovej lyžičke olivového oleja som  opražila jednu cibuľu, 3 strúčiky cesnaku, jednu na veľmi drobno nakrájanú mrkvu a jednu nadrobno nakrájanú cuketu. Pridala som dve plechovky rajčín a asi deci rajčinovej šťavy, trošku vody a vegetu. S vegetou nie som si 100% istá či je vhodná do delenej stravy, lebo ju mám presypanú v pohári. Varila som to celé asi 25 min. Namiesto bešamelovej omáčky som si urobila iba zápražku z celozrnnej múky, soli a sójového mlieka, lebo som nechcela používať viacej masla alebo tuku, hoci máme doma maslo, teda margarín, vhodný pre vegánov, ktorým som veľmi jemne postrašila formu, aby sa mi to neprilepilo. 

Do formy som naskladala nasledujúce vrstvy: rajčinová omáčka, cestovina, rajčinová omáčka, biela omáčka (ktorá v skutočnosti nebola biela), nakrájané čerstvé šampiňóny, trošku rajčinovej omáčky, cestovinu, rajčinovú omáčku, na kolieska nakrájanú cuketu, omáčku rajčinovú a bielu.  A šup do rúry na asi 50 min. 

Chýba vám syr alebo syrová omáčka? Biela omáčka vytvorí na vrchu kôrku, takže nám nechýba, ja syr nikdy nepoužívam v tomto jedle, ušetrí zopár kalórii. Práve som nakukla do rúry a vyzerá to dobre. Je-je-jej.

Po rozkrájaní za horúca nedržali tak krásne pokope ako mäsové, ale po vychladnutí to boli hutnejšie. Chutili však výborne, polovica pekáča nám zostala, tak príde vhod keď pôjdeme na celý deň dakde von. A ak si myslíte, že mi prihoreli, tak vás chcem uistiť, že som ich schválne nechala tak veľa upiecť, tak to máme radi.

A predpokladám, že sa chcete spýtať, či sa nám podarilo schudnúť pomocou delenej stravy. Odpoveď znie áno a ja musím priznať, že som veľmi hrdá na svojho manžela, lebo som neverila, že sa podrobí tejto strave, hoci on bol ten, ktorý vyhlásil, že musí schudnúť a to nás naštartovalo. Budúci týždeň však budeme musieť začať jesť normálne, pretože ideme na svadbu a budeme u švagrovcov štyri dni a nechceme, aby sme boli problémom pri varení a jedení. Je však podstatné, že za posledné dva týždne sme sa viac naučili kontrolovať veľkosť porcií, tak snáď sa nám podarí  dlhodobo udržať si súčasnú váhu. Uvidíme ako dlho, pretože máme radi jedlo a sladkosti a ja rada varím a vypekám, ale na druhej strane, okrem našich pravidelných prechádzok, sme sa začali oveľa viac hýbať a chodievame pravidelne plávať. Veď toto krásne letné počasie človeka núti byť aktívnym.

Prajem vám krásny deň, nech už robíte čokoľvek.
DK xxx

PS: Zabudla som urobiť fotku s plátmi cestoviny, ale naozaj tam boli :-) 

FAZUĽOVÁ NÁTIERKA

Na tento recept som prišla vďaka tomu, že držíme oddelenú stravu. Recept, ktorý sem dám je upravený pre bežného človeka, ja ho pre nás momentálne robím trošku ináč.

Je dosť ťažké variť oddelenú stravu pre môjho drahého manžela, nakoľko neje strukoviny. Našťastie sa mi ho podarilo presvedčiť zjesť kúsok chleba s touto nátierkou a on nielenže ju zjedol, ale si ju celkom aj obľúbil. 

Potrebujeme:

konzervu bielej fazule,alebo asi za hrsť sušenej bielej fazule

jeden veľký zemiak uvarený v šupke

trochu masla (ja maslo nedávam, dávam kvapku olivového oleja a sójové mlieko)

soľ (alebo vegetu, ak mate radi)

čierne korenie 

pár kvapiek sójovej omáčky a citrónovej šťavy (ja počas oddelenej stravy nedávam, ale veľmi to tam sedí )

petržlenovú vňať

Fazuľu uvaríme do mäkka, uvarený zemiak očistíme a na jemno nastrúhame. Zmixujeme spolu s fazuľou, maslom a ochutíme. 

Samozrejme, je možno ju vylepšiť napr. pridaním nadrobno nakrájanej cibuľky ale čili papričkami, fazuľu možno nahradiť cícerom atď...  Ak máte nejaké dobré nápady, do komentárov s nimi. 

Veľmi jednoduché, ale u nás sa  jednoznačne táto nátierka zaradila do kategórie "pravidelné" a "obľúbené".  Ak budete variť fazuľu doma, tak to nejaký čas samozrejme potrvá, ale inak je to ozajstná rýchlovka. A ak si ňou natriete chlebík v lete keď idete na výlet, tak sa nemusíte báť, že sa vám v teple pokazí ako napr. by sa mohla šunka.  

  

Prajem vám dobrú chuť a troška viac slnka na nebíčku. 

DK

DUSENÉ KURA NA KAPUSTE SO ZEMIAKMI A ŠAMPIŇÓNMI

DUSENÉ KURA NA KAPUSTE SO ZEMIAKMI A ŠAMPIŇÓNMI

Ak chcete vidieť iba recept, choďte nižšie, je tam jasne vyznačený. 

Ja viem, že v poslednom čase blog dosť zanedbávam, ale nejako sa u nás doma nevarí. Potom ako sme sa presťahovali, sme si nervy liečili na Slovenku u mojich rodičov, kde sme variť naozaj nemuseli. Ešte raz veľká vďaka za vašu starostlivosť. A len o pár dní na to ako sme sa vrátili sme zase boli u švagrovcov na severe. Teraz máme pred sebou štyri týždne počas ktorých sa nechystáme nikde na dlhší čas, tak sa snáď zabehneme do normálneho rytmu. A o mesiac nás čaká svadba. Takže sme veľmi motivovaní upraviť náš jedálniček, aby sa Ian zmestil do "svadobného" obleku a ja aby som vyzerala v šatách tak ako chcem. 

Keď spomíname svadbu, my sme nedávno oslavovali naše prvé výročie. Strávili sme spolu pekný pohodový deň a mali sme to šťastie, že sme ho mohli stráviť s ľuďmi, ktorých máme radi. Na naše veľké prekvapenie sme od rodičov dostali veľkú, krásnu a strašne chutnú tortu. Pár kúskov z nej máme ešte v mrazničke, kde na nás pokojne čaká a myslím, že tam ešte chvíľku bude musieť vydržať.

RECEPT

Ale predsa hodím jeden receptík. 

Veľmi rýchly a veľmi jednoduchý recept, na ktorý som prišla vďaka tomu, že v chladničke takmer nič nebolo a chcela som napriek tomu uvariť poriadnu večeru.

Naša chladnička bola prázdna, pretože sme odchádzali na dovolenku a chcela som ju vypnúť, tak som hodila do hrnca čo doma zostalo a sadlo to.

Kuracie stehná som do hneda opiekla na oleji a vytiahla som ich. Na tom istom oleji som opiekla šampiňóny a pridala na pásiky nakrájanú čerstvú kapustu a na kocky pokrájané zemiaky (tie dva čo sme mali doma :-). Asi po piatich minútach som dala späť do hrnca stehná, osolila, pridala trošku papriky a udusila som to všetko do mäkka. Podávala som to s toastom, nakoľko v tom bolo málo zemiakov.

Jednoduché, rýchle, lacné, chutné,....a podlľa mňa aj zdravé. Čo viac môže človek chcieť od večere uprostred týždňa?

Sorry, tento raz nemám fotky, nejako som na to v tom mini-blázninci zabudla.

Tri torty a marcipanove bomby

Fuuuuuuh, 10 dní bez internetu. Prežili sme a aspoň som sa mohla sústrediť na iné, oveľa podstatnejšie veci. V oblasti varenia sa toho až toľko nedialo, pretože sme sa sťahovali a pokiaľ sme dali veci na poriadok, tak sme mysleli na milión vecí, len na jedlo veru nie a týždeň sme prežili na veľmi jednoduchých večeriach. Nanešťastie do toho všetkého padli Ianove meniny aj narodeniny. Možno sa pýtate, či Angličania oslavujú meniny. Odpoveď je tak ako ste predpokladali – NIE, ale my ich oslavujeme, pretože sa mi nezdá férové odignorovať ich, nakoľko na tie moje sa manžel neskutočne snaží a nezabúda ich. A tak sme tie jeho stavili na 24. júna, kedy sa u nás na Slovensku oslavuje Ján. Bohužiaľ, jeho narodeniny sú iba o pár dní neskôr. Ja som mu navrhovala, aby sme meno oslavovali v septembri, pretože jeho prostredné meno je Michael, ale odmietol.

A tak mi v procese sťahovania pribudla ďalšia starosť – meninová a narodeninová torta, vlastne narodeninové torty dve. Za normálnych okolností by som hovorila skôr o radosti ako o starosti.

Hoci pečenie a hlavne zdobenie toriet nie je mojou silnou stránkou, ani prinajmenšom ma to neodradí od experimentovania. Obdivujem ľudí, ktorí majú na tieto veci talent a zároveň aj zručnosti svoj talent pretaviť do reality. Klobúk dolu. Talent nemám, zručnosti mi chýbajú, no napriek tomu to robím s radosťou.

TORTA 1

Takže korpusy som si napiekla ešte v starom dome, pretože som poznala rúru a dokonca celú meninovú tortu som tam urobila. Tá bola opäť z čokoládového korpus  bábovkového cesta s jahodovým džemom a čerstvými jahodami s parížskym krémom z bielej čokolády. Bola dobrá, až na to, že sa mi nechcel sadnúť krém, tak som do neho dala želatínu, aby som mu trosku pomohla Dnes viem, že chyba spočívala v tom, že som si smotanu po varení nenechala dostatočne vychladnúť.

Narodeninové torty boli dve, pretože som jednu robila Ianovi do práce a jednu na ktorej mohol doma sfúknuť sviečky.

Vezmime to po poriadku.

TORTA 2

Najprv torta, ktorá šla do práce. Bola opäť z bábovkového cesta a parížskym krémom a marcipánom. Krém bol tento raz kombináciou bielej a mliečnej čokolády (450ml smotany na šľahanie som uvarila a roztopila som v nej 375 gramov čokolády, nechala poriadne vychladnúť a vymiešala do husta). A ten sa sa mi dal pekne vymiešať, pretože som mu dala celý deň na vychladnutie a tento raz šiel krém do prostriedku medzi dva korpusy a nie navrch.

S marcipánom som nikdy predtým nerobila a môj prvý problém nastal keď som ho chcela vyvaľkať. Samozrejme sa mi lepil a nevedela som čo s tým. Internet som nemala, moje kuchárske knihy mi nepovedali čo robiť a tak som si pomohla ako som vedela – pracovnú dosku som si potrela olejom a problém sa vyriešil. Možno sa teraz niekto chytá za hlavu, ale fakt som nevedela čo robiť. Budem veľmi vďačná za každú radu. Nakoniec som ho na tortu dostala, hoci musím povedať, že nevyzerala tak elegantne ako od cukrárky. Posypala som ho kúpenými farebnými cukrovými hviezdičkami. Zostal mi z nej doma jeden nepodareno odkrojený kúsok a ak sa môžem pochváliť, podľa mňa bola veľmi dobrá - chutila oveľa lepšie ako vyzerala. A dostala aj veľmi dobrú kritiku od Ianovych kolegov.

TORTA 3

Torta na doma bol vlastne nový recept. Tým, že som sa necítila pod tlakom ak by sa nepodaril, som si povedala, že bolo dosť čokoládových toriet. Aj keď korpus tejto bol práve čokoládový, ale ako plnka bola použitá citrusová pena. Recept pochádza z mojej obľúbenej knihy The Big Book of Baking, ktorú som už spomínala. Priznávam, že tento recept je časovo náročnejší, najlepšie je ako si necháte penu vychladnúť minimálne cez noc. A keďže sú v nej surové vajíčka, tak samozrejme treba si rozmyslieť koľko bude vonku na teple a či ju budete ponúkať aj tehotným ženám. Keďže ja som vedela, že u nás bude viac v chladničke ako vonku, tak so m sa nebála, ale samozrejme som použila také čerstvé vajíčka ako sa dalo. Nemala som kupované, ale boli sme si ich vziať priamo na farme.

POTREBUJEME:

Na cesto

155 g masla

175 g kryšt. cukru

4 vajíčka

200 g múky (ja som robila zo self-rising, na Slovensku by som použila polohrubú a pridala prášok do pečiva)

1 lyžica kakaa

50 g čokolády (najlepšie horká s pomarančovou príchuťou)

Na penu:

2 vajíčka

50 g kryšt. cukru

200 ml čerstvej pomarančovej šťavy

2-3 lyžičky želatíny

3 lyžice vody

300 ml šľahačkovej smotany

POSTUP

Cesto

Vymiešame maslo s cukrom a postupne pridávame vajíčka. Po pridaní každého vajíčka treba vymiešať. Preosejeme si spolu múku a kakao a prášok do pečiva a pridáme do vymiešanej zmesi vajíčok a cukru s maslom. Vmiešame roztopenú čokoládu. Vylejeme do vymastenej a vymúčenej tortovej formy a pečieme na 180°C, plyn 4.

Pena

Žĺtka si vymiešame s cukrom do penista, a vmiešaname pomarančovú šťavu. Želatinu rozpustíme v studenej vode, spracujeme ju podľa návodu (tá moja bola treba roztopiť v horúcej vode a na miernom ohni ju treba bolo zohrievať dve minúty, ale nesmela prísť do varu) a vlejeme ju do vajíčkovej zmesi – pozor, aby ste neuvarili vajíčka. Vyšľahanú šľahačku a sneh z bielkov vmiešame jemne do vajíčkovo-želatinovej zmesi. Necháme v chladničke poriadne vychladnúť a sadnúť, z času na čas môžeme premiešať.

Tu sa musím priznať, že pena tuhla oveľa, ale oveľa dlhšie ako som predpokladala. Myslela som, že sa ani nesadne, trvalo jej to asi 16 hodín.

Čo sa týka ozdobovania, myslela som si, že to bude jednoduché pretože som si kúpila pero, ktoré píše na marcipán a samozrejme je vhodné na konzumáciu. Ale samozrejme, keď sa darí tak sa darí a pero nepísalo. Je skôr vhodné na malé kreslenie ako napr oči na figúrky a pod. A tak som skončila s napísaným H a to bolo všetko...Nakoniec som to vyriešila 4 kakaovými marcipánovými srdiečkami.

Časť peny mi zostala, tak som ju dala do mrazničky a mali sme ju ako zmrzlinu.

Kombinácia čokoládového korpusu s pomarančovou penou bol veľmi dobrá, len neviem, či námaha a čas boli úmerné výsledku. V každom prípade korpus je už v mojej knižke obľúbených receptov, ale penu budem musieť ešte raz vyskúšať, aby ma presvedčila, že aj ona tam patrí a do budúcnosti budem vedieť, že potrebujem more času, kým mi pena sadne.

MARCIPÁNOVÉ BOMBY

No a zo zvyškov a odrezkov sme vytvorili tieto bomby, ktoré našťastie nevybuchli, ale zmizli z chladničky pomerne rýchlo. 

Teraz na 100% nebudem istý čas piecť, pretože máme zopár kúskov torty v mrazničke a ideme domov k našim, tak pečenie prenechám mamine, ktorá je v tom miliónkrát lepšia ako ja.

Prajem vám všetkým sladký deň. 

DK xxx

Zemiakové pagáče

Posledné dva týždne nám počasie ukazuje svoju odvrátenú tvár. Najprv sa nevedelo rozhodnúť či pršať a či nie a po dvoch týždňoch si to rozmyslelo v prospech dažďa. Ale nevadí, pretože už to bolo treba, bolo veľmi sucho a dokonca už sa objavili nejaké lesné požiare.

Minulý týždeň som dostala strašnú chuť na pagáče. Nie tie pravé oškvarkové, tie nie sú moje obľúbené a oškvarky ani nemám. Mám radšej zemiakové alebo syrové a tie prvé spomenuté som aj robila. Tento recept mám od mojej maminy a tak neviem odkiaľ pôvodne pochádza.

Potrebujeme:
1kg hladkej múky
30 g droždia
2 vajíčka
3 lyžičky soli
4 dcl mlieka
2 dcl oleja
1 cera
5 v šupke varených zemiakov

Do vlažného mlieka vložíme kvasnice a urobíme si kvások. Do preosiatej múky vmiešame soľ, vajíčka, olej a kvások a vypracujeme cesto. Necháme asi hodinu nakysnúť, rozvaľkáme . Zemiaky si postrúhame na jemno a necháme vychladnúť. Samozrejme, sedliacky rozum nám káže, aby sme si ich pripravili kým nám kysne cesto. Na rozvaľkané cesto rozprestrieme zemiaky a nastrúhame ceru. Cesto preložíme a necháme 20 min kysnúť. Prekladanie opakujeme trikrát. Potom cesto rozvalľkáme, vykrajujeme pagáče, ja nožikom robím navrch mriežku, lebo tak sa to u nás doma vždy robilo. Potrieme vajíčkom a pečieme do  zlatista /ja som ich piekla na 200°C).

Ja ich vždy robím z polovičnej dávky, vykrajujem ich s priemerom asi 6,5 - 7 cm a urobím ich 25 a viac. Ešte sa mi doteraz niekdy tak krásne nerobilo s cestom. Je o mne dosť známe, že cesto rada miesim ručne, toto bola naozaj jedna veľká radosť. Bolo nadýchané, plné bubliniek...vedela som už v prípravnej fáze, že výsledný produkt bude stáť za ten čas a námahu. Pôvodne som sa trošku obávala, pretože nemám hladkú múku, tak som nevedela, čo to spraví (robila som ich z obyčajne plain flour).
Keď som ich robila prvýkrát nemala som doma ceru - tú tu ani nedostanem samozrejme v obchode, ale nemala som doma ani klasické tvrdé maslo, len natierkové, tak som cesto natrela tenkou vrstvou a na ňu som dala zemiaky a pagáče tým vôbec neutrpeli.

Časť z nich išla do mrazničky, lebo by sa to všetko nepojedlo. Keď sme mali chuť, vybrala som pár z mrazničky, hodila na minútku či dve do mikrovlnky a boli ako čerstvo upečené alebo keď bolo dosť času, tak som ich nechala postupne rozmraziť. Dôkazom toho, že chutia je otázka môjho manžela: A už nemáme tie dobré zemiakové koláčiky?