Dnes sa s vami chcem podeliť o iné potešenia v mojom živote. A to konkrétne o našom sobotňajšom výlete do Hinton Ampner a dnešnej návšteve knižnice.
Odkedy bývame v meste a nemáme les priamo pod nosom, chodievame cez víkendy na malé výletiky do okolia, v sobotu väčšinou na nejaké nové miesto a v nedeľu chodievame na prechádzku k moru. Napriek tomu, že máme celkom blízko Bournemouth - pomerne známe prímorské mesto s pieskovými plážami, ktoré je však plné turistov, chodievame do malého mestečka Lee-on-the-Solent, ktoré Ian objavil vďaka tomu, že šiel podporiť svojho kolegu, ktorý pre charitu plával na ostrov Wight. Toto mestečko nie je známe pre turistov, pláže sú s kamienkami, ale to nevadí, pretože my sa aj tak nechodíme kúpať, ale prejsť sa a pri pobreží je vybudovaný chodník. A tak štyri hodinky nám utečú ako 40 minút.
V sobotu sme boli v Hinton Ampner, záhradách a vidieckom sídle v dedinke Bramdean, blízko Alresfordu. Napriek tomu, že dom pôsobí veľmi staro, jeho rekonštrukciu vykonal po roku 1960 Ralph Dutton po veľkom ničivom požiari. Záhrady, ktoré tiež navrhol a ktoré nádherne spájajú formálne a neformálne záhrady, sú považované za majstrovské dielo záhradníckeho dizajnu 20 storočia.
Bohužiaľ, v čase našej návštevy bolo v dome veľa návštevníkov, tak sme nemohli fotiť, vraj by to ochromovalo plynulý chod prehliadky, ale zároveň nám pani pri dverách povedala, že sme vítaní kedykoľvek inokedy a môžeme fotiť, ale samozrejme bez blesku. Dom je zariadený množstvom nábytku v gregoriánskom štýle a je tam veľa výstavných kúskov z Egypta a Talianska a ako to v takýchto domoch chodí aj veľa olejomalieb a kvalitného starožitného porcelánu. Keď sa prechádzate miestnosťami, v tých prvých je na kobercoch položený ďalší koberec, aby ochránil tie vzácnejšie. A tak sme ako poctiví návštevníci drali ten vrchný koberec, no zrazu som uvidela krásnu lampu a tak som sa nahla, pričom som sa zachytila o výstavnú stoličku a jednou nohou som stála na krásnom koberci. A zrazu ku mne, chcela by som povedať pribehol, ale to by bolo veľmi nevhodné slovo, zrazu sa ku mne došuchtal asi 80-ročný starček, ktorý tam ako dobrovoľník pracoval... s očakávaním, že ma ide „zbuzerovať“ za chytanie sa výstavných kúskov a šliapanie po koberci, som sa na neho pozrela s ospravedlňujúcim výrazom v tvári a on na mňa spustil: nech sa páči, prejdite si bližšie, po tom koberci môžete normálne chodiť.
Čo sa záhrad týka, väčšina o mne viete, že nie som záhradník ani zďaleka. Kvety však milujem. Pri vchode sa nachádzajú tzv. Wall garden, záhrady, ktoré sú ohraničené stenami a nájdete v nich rôzne druhy gladiol, georgín, slnečnice, hortenzie a iné kvety, ktoré vôbec neviem pomenovať, Okrem toho sa tam nachádzajú maliny, jablone a hrušky, ktoré sú v tejto dobe bohato obsypané plodmi. A nachádzajú sa tam aj malé záhradky so zeleninou a tak majú deti šancu vidieť ako vyzerá cibuľa, cukina, zeler, hlávkový šalát a fazuľa v zemi a nie iba v plechovke. Keď smi vyšli z tejto časti záhrady, ocitli sme sa pred stromami krásne vytvarovaným a hneď za nimi sme našli akoby malý lesík a pastviny pre ovce. Prechádzkou po cintoríne okolo kostola sme sa dostali do tzv. formálnych záhrad, v ktorých panovala neskutočná harmónia presne naplánovanej výsadby a voľného porastu. Najformálnejšou časťou sú záhrady v blízkosti domu, kde sa nachádza malé jazierko s fontánkou, rybičkami a pre mňa dokonalým a neskutočne krásnymi leknami, stromy vytvarované do tvaru hríbov a samozrejme aj ružová záhrada.
Celá záhrada je taká veľká, že sme ju ani neprešli, na juhu sa totižto otvára do polí, ktoré sú ponechané pre pastvu oviec a ktovie čo ešte.
Krásny kontrast trávnikov a záhonov, ktoré boli dokonale upravené s pustými poľami a voľne rastúcimi drevinami a bodliakmi, ktoré napriek tomu všetkému spolu vytvárali veľmi harmonický celok, potešil nielen naše oči, ale zároveň aj naše duše pookriali. A ako to tam neskutočne voňalo, to sa ani nedá opísať.
Nakoľko máme členstvo v National Trust, ktorý je správcom, máme vstup zadarmo, je to asi 40 min. autom od domu, tak sa tam isto vrátime. Jeseň tam bude isto prekrásna.
Po ceste sme videli prenádherný 'pub', tak plne obsypaný kvetmi, že sme sa jednoducho museli zastaviť na drink.
Po ceste späť sme sa zastavili na parnej železnici Watercress (o tej som už písala a môžete si to prečítať tu). Chceli sme vidieť nejaké parné, prípadne dieselové vláčiky. Na naše prekvapenie tam boli Tomášove dni (ak by niekto nevedel, tak ide o obľúbenú rozprávku o lokomotívach, pričom hl. hrdina je lokomotíva pod menom Tomáš. Prišli sme neskoro a tak sme modrého Tomáša už nevideli, ale videli sme dve iné lokomotívy s tváričkami. Boli milučké.
Možno si niekto teraz povie, či sme si nemohli vymyslieť nič nudnejšie ako toto na sobotu. Nuž, všetko je to vec pohľadu. Strávili sme viac ako 5 hodín v záhradách, pričom sme si vôbec neuvedomili, že sme tam boli tak dlho. Z toho sme asi 15 min presedeli na lavičkách, takže sme chodili riadne dlho, čo nám isto prospelo. Vždy keď nájdeme rozkošné miesto ako je toto si vravím ako veľmi mi je ľúto ľudí, ktorí strávia víkendy v nákupných centrách, pretože je v móde chodiť po obchodoch a obklopovať sa materiálnymi vecami, ktoré mnohokrát ani nepotrebujú. Verím, že nové topánky, nohavice, kabelka, náhrdelník alebo náušnice dokážu potešiť oko aj dušu, nepopieram to, ale každý týždeň?
No a sľúbila som, že sa s vami podelím o zážitok z knižnice. Áno, áno, nepopieram to, vždy som bola, som a aj budem nudný knihomoľ. Mám radšej knihy ako filmy a hudbu, otvárajú mi nový svet, v ktorom mi autor našepkáva ako to tam asi vyzerá, ale moja fantázia si dotvorí obraz. A myslím si, že vďaka čítaniu mám veľmi bohatú fantáziu, slovnú zásobu, viem odpovedať na otázky, hoci neviem odkiaľ viem odpoveď a v škole som nikdy nemala problémy s diktátmi. Priznávam sa, že posledné roky čítam najmä v angličtine. Neviem nejako nájsť toho správneho slovenského spisovateľa/ku, ktorý/ktorá by ma tak uchvátil/a, aby som čakala na každú novú knihu. Nevravím, že nečítam v slovenčine vôbec, ale pomenej a môžem povedať, že sa častejšie musím zastaviť a porozmýšľať ako dačo správne napísať. Našťastie, hoci i tuná isto nájdete chyby, keď čítam rôzne diskusie v novinách na nete alebo veci na facebooku, mám pocit, že môj pravopis je veeeeeeľmi dobrý. Ale poďme späť ku knižnici.
V knižnici som nebola asi tak 5-6 rokov. Doma v Hlohovci som tam nechodila,, pretože otváracie hodiny boli také, že som sa tam jednoducho pri svojich pracovných povinnostiach a pracovnom čase nedokázala dostať. A tak potom ako som s hanbou zaplatila poslednú pokutu za omeškanú výpožičku som si povedala DOSŤ a nepredĺžila som si členské. Je to smutné, lebo inak si myslím, že je to pomerne dosť knižnica a tie panie čo tam pracovali boli zlaté. Len bohužiaľ, už nemali otvorené v sobotu doobeda.
Dnes sme sa s Ianom boli zaregistrovať v knižnici, ktorú máme pri dome. Jediné čo sme potrebovali bol dôkaz o našej adrese a na moje prekvapenie sme neplatili žiadne členské poplatky. Dostali sme 4 alebo 5 letáčikov, v ktorých sme sa dozvedeli, že môžeme s jedným preukazom navštevovať všetky knižnice v Southamptone, pričom bez ohľadu na to odkiaľ sme si ich požičali, tak ich môžeme vrátiť do najbližšej knižnice. Dostali sme PIN, na základe ktorého, spolu s číslom na preukaze, môžeme denne dve hodiny používať internet v knižnici zdarma, ale ktoré zároveň slúžia aj ako registračné údaje na internete a tak si môžem predĺženie výpožičky vybaviť online (alebo telefonicky), rovnako si takto tiež rezervovať knihy alebo poprosiť o medziknižničnú výpožičnú službu.
Atmosféra je tam veľmi uvoľnená a bolo tam veľa detí, pre ktoré sú tam vytvorené skvelé podmienky – miniatúrne stoličky, vankúše, farbičky, hračky...a dnes tam mal prísť kúzelník. Okrem toho sa tam pravidelne stretáva klub čitateľov od 7-13 rokov, klub čitateľov so zrakovým postihnutím, pravidelne sa tam stretávajú ľudia, ktorí radi štrikujú, chcú prestať fajčiť, zaujímajú sa o tvorbu rodokmeňov, chcú schudnúť, mamičky s deťmi majú pomerne bohatý program. A ak nemáte doma dosť hračiek,alebo máte ten pocit, každý druhý týždeň funguje výpožičná služba hračiek pre deti do 14 rokov.
Najviac zábavy sme si užili keď sme si knihy vypožičali. Nie, nehovorím ešte o tom čase keď sme ich čítali. Viete ako je to v novom mieste. Vybrali sme si knižky a tak úplne sme nevedeli čo ďalej. Bolo treba ísť k stolíku, aby nám ich zoskenovali a my si ich mohli odniesť domov. Bolo tam však dosť ľudí, detí a starších, tak sme neboli nadšení z čakania...a v tom Ian uvidel zopár obrazoviek, tak sme si mysleli, že sú to počítače. Chyba! Boli to prístroje, kde sme si samoobslužne mohli zapísať knihy na náš preukaz. To vám bola sranda. Na obrazovke sa vám krok po kroku zobrazuje čo máte robiť. Pod obrazovku vložíte váš čitateľský preukaz (ktorý je plastový s čiarovým kódom člena), kde vám ho zoskenuje. A potom položíte jednu knihu po druhej na vyznačené miesto, zoskenuje vám postupne všetky položky – môžete ich mať max. 30 (knihy, audioknihy, CD, DVD, PC hry) a môžete si vytlačit „účet“, ktorý vám povie čo ste si požičali a kedy to treba vrátiť, pretože je iná výpožičná doba na knihy, CD, DVD...a ak treba platiť – za CD, DVD a PC hry (DVD sú 2 libry na 3 dni nové filmy a 1 libru staršie tituly, CD 1 libru na týždeň), tak je tam pokladnička, do ktorej vhodíte mince. A to je všetko. Takto funguje aj vrátenie kníh. Samozrejme, ak chcete, aby vás obslúžili, alebo nemáte radi tieto nové technológie, tak to za vás vybaví knihovnička. Zabudnite však na to, že by ste sa bez nej nikde nepohli. Musíme dúfať, že nám knižnicu nezrušia, pretože vrámci úsporných opatrení sa krátia aj dotácie na knižnice a niektoré sa zatvárajú. My máme dve dosť blízko seba, tak musíme len dúfať, že prežijú.
Ale teraz už toho bolo ozaj dosť, vy už máte asi plné zuby čítania a ja sa chcem ísť zahryznúť do kníh, ktoré som si požičala z knižnice. Že koľko ich bolo? To nechám na vašej fantázii.........ak chcete hádajte v komentároch.
Prajem všetkým krásny deň,
DK
