Helllo, hello everyone. Mottisfont nie je názov jedla, ale miesta, ktoré sme cez víkend navštívili. Keďže tento týždeň môj manžel chodí na poobednú, tak namiesto večerí varím iba na obed. Obedy sú oveľa jednoduchšie a ľahšie, takže v oblasti varenia nie je veľmi o čom písať, tak som sa rozhodla podeliť s „inými potešeniami“.
Tým najväčším je asi príchod jari. Tá nám trochu nesmelo klopala na dvere už asi 3 týždne dozadu, no teraz sa už konečne udomácnila. Ja som v podstate nikdy jar rada nemala, pretože v minulosti so sebou prinášala roztopený sneh a čľapkanicu, dážď a tieto dve veci mi nejako bránili vidieť rozkvitajúce stromy a kvety. Veď kto by si ich mal čas všimnúť spod dáždnika po ceste do práce keď je treba jedným očkom pozerať do čoho človek stúpi a druhým sledovať autá a rozmýšľať, či práve to prichádzajúce náhodou nešoféruje blbec, ktorému urobí radosť vás ošpliechať.
Môj „nový“ život na vidieku mi priniesol na jar iný pohľad. Zima bola krásne zasnežená (aspoň na istý čas a sneh zo sebou priniesol oveľa viac starostí ako radostí a to napr. nefungujúca doprava, nemožnosť dopraviť sa do mesta autom a zrušené letenky domov k našim na Vianoce kvôli 12 cm snehu na Heathrow, ktoré nedokázali odpratať za 5 dní). Našťastie na Slovensko sme sa na Vianoce dostali, hoci nie do Štedrého dňa. Veľký sneh sa roztopil v čase keď sme boli v januári na Slovensku, na chorobou 10 dní predĺženej dovolenke, a tak sme sa veľkej čľapkanici vyhli. Takto to u nás vyzeralo v decembri:
Vlhko bolo dosť dlho a aj pár zamračených dní sme si užili, ale na tie sa ľahko zabúda pri súčasnom slnečnom počasí a teplote okolo 15°C. Snežienky už odkvitli a teraz všade rastú narcisy a farebne im krásne kontrastujú fialovo-modré hlávky krokusov, zlatý dážď krásne vyniká v zeleni ostatných kríkov. Nie som odborník na kvety, stromy a kry a mnohé neviem pomenovať, ale to mi ani v najmenšej miere nebráni, aby sa mi páčili, zastavila sa pri nich, ovoňala ich, poobdivovala a odfotila. Keď sme včera šli na prechádzku na poštu (čo je asi 35 minútová prechádzka každým smerom cez dve dediny) tak som sa párkrát zastavila a fotila. Ian priznal, že vyzerám divne keď si robím supermakro fotky kvetov rastúcich pri ceste, ale hneď aj dodal, že nie je nič zlé na tom byť „divým“.
A tu je pár fotiek ktoré sme urobili po ceste na poštu.
 |
| Zlatý dážď v plnom kvete |
A jar tu u nás v „Zemi nikoho“ (čo je voľný preklad názvu našej dediny - Nomansland) neprodukuje iba farebnú flóru, ale prináša so sebou aj viacero zvierat na verejných plochách. Tie sa tu síce potulujú celoročne, ale teraz je vidieť asi najviac mláďat v rámci roka. A tými najrozkošnejšími sú teliatka kráv z Vysočiny. Napriek tomu, že dospelé jedince svojou veľkosťou a ostrými rohmi vyzerajú dosť strašidelne, sú to väčšinou pokojné a vyrovnané druhy a ich teliatka sú krásne kučeravé so zvedavými, aj keď vyplašenými očkami. Predpokladáme, že vo veľmi krátkej dobe uvidíme aj žriebätka a jahniatka.
 |
| Teliatko kravy z Vysočiny a jeho/jej veľká rohatá chlpatá, nebezpečne vyzerajúca mama. |
Jarné slniečko nás inšpiruje nielen k malým prechádzkam v okolí, ale nás núti ísť von aj cez víkend. Tento víkend sme sa rozhodli prvýkrát využiť jeden z vianočných darčekov. Ianova sestra nám podarovala ročné členské v National Trust (národná nadácia, ktorá spravuje viac ako 300 nehnuteľností, bývalých pánskych sídiel, zámkov, lesov, parkov a pod. Ak ste členom, tak máte vstup do týchto miest zadarmo). Naša prvá výprava vrámci projektu National Trust viedla do Mottisfontského opátstva a záhrad. Pôvodne sme chceli ísť v lete, kedy sú záhrady v plnom kvete, ale keďže máme vstup zdarma (bežné vstupné pre dospelého je 8,50 a pre dieťa 4,20), tak sme sa rozhodli, že ich navštívime niekoľkokrát do roka. Naše rozhodnutie sme ani na chvíľku neoľutovali. Po asi polhodinovej ceste sme prišli na rozsiahly pozemok uprostred ktorého sa nachádza panské sídlo s expozíciami, pestované záhrady a obrovský, návštevníkom prístupný pozemok. Celým pozemkom sa vinie rieka Test, ktorá vyzerá skôr ako rýchlo tečúci potok, takže pokiaľ sa dostanete k samotnému domu prejdete minimálne jedným z mnohých pekne upravených mostíkov a stretnete miestne labute a kačky. Samotné sídlo bolo priorstvom (niečo ako kláštor), ktoré v roku 1201 založil William Briwerer, kráľovský poradca, ktorému dôverovali také mená ako Kráľ Richard I, prezývaný Levie srdce, Kráľ Ján a aj Henry III. Z pôvodného priorstva dnes môžete navštíviť suterénne miestnosti, ktoré slúžili ako kancelárie pre mníchov a aj ako ubytovanie. Vďaka malým oknám a vlhkosti tieto priestory skôr pripomínajú väzenie a predpokladám, že mnohým mníchom pri bohoslužbách vŕzgali kĺby kvôli reume.
 |
| Gotické priestory pôvodného priorstva. |
Samotné sídlo malo počas storočí a desaťročí rôznych majiteľov a ak by som chcela podrobne opísať každú rodinu a vlastníka, tak by som vás asi unudila k smrti. Priorstvo sa dostalo do rúk súkromných vlastníkov v roku 1684 po rozpustení kláštorov Henrichom VIII a v roku 1957 ho pani Maude Russel, ktorá bola patrónkou umenia a umelcov a ktorá údajne viedla dosť pikantný život, venovala práve National Trust-u. V sídle sa nachádza výstava nábytku a obrazová galéria.
 |
| Samotné sídlo a ďalšie obrázky ukazujú expozície. |
Záhrady sú známe najmä tým, že sa v nich nachádza národná zbierka kríkových ruží z 19 storočia, v ktorej je možno napočítať viac ako 350 rôznych druhov. Tie však kvitnú v júni, kedy sa odporúča ružovú záhradu navštíviť kvôli vôni a zostávajú rozkvitnuté počas leta, tak sa tam isto vrátime.
V parku sa nachádza aj najväčší platan (platan ako strom) v Británii, ktorý dosahuje výšku 40 metrov, má obvod 12 metrov a rozloha, ktorú by pokryli jeho konáre by dosahovala veľkosť 1500 metrov štvorcových. Znie to impozantne, ale úprimne povedané, tento platan nemá na naše hlohovské platany v Pánskej záhrade. Veď posúďte sami:
 |
| Spomínaný platan je ten v pozadí, sorry. |
Ani sme nevedeli ako a na Mottisfontskom sídle sme strávili cez 2,5 hodiny. Samozrejme sme sa nezabudli zastaviť v kaviarni, ktorá bola úžasná. Ani nie tak výberom jedla, hoci výber teplých jedál a koláčov bol veľmi bohatý, ale svojou atmosférou. Vyzeralo to tam ako v starej panskej kuchyni, v strede stál velikánsky stôl z prírodného dreva – a keď poviem velikánsky, tak to aj tak myslím a návštevníci si sadali okolo bez toho aby sa poznali a nikomu to nevadilo. Zabudnite na obrus, stôl bol sám o sebe krásny a ako dekorácie slúžili vrecia s cibuľou, jablkami, orechmi...Nanešťastie som neurobila fotku celkového pohľadu do kaviarne, nabudúce túto chybu isto neurobím!
Prežili sme krásnu sobotu, v lete si určite prinesieme aj piknik a možno podnikneme aj 11-kilometrový okruh okolo celého parku, uvidíme. Ak chcete vidieť viac fotiek, tak v albume na facebooku je ich myslím 58. A sľubujem, že v ďalšom príspevku už napíšem dačo o jedle.
